Zo Žiliny vyrážame v kupé s 3 lehátkami do Moskvy. Zdá sa mi trošku stiesnené, ale je fakt, že dva plne nabalené ruksaky na prežitie na 2 mesiace svoje miesto zaberú. Porozkladáme sa, oblečieme postele a zaspávame lebo vlak šiel o 0:34 a tak je teraz dos? ospalo. Náš spánok však dlhé trvanie nemá, lebo pochopiteľne, sa dostávame na hranice hneď nás budia colníci – slovenskí, českí, poľskí. Po vstupe do Poľsko sa však útrapy končia a my môžeme spa?, lebo precestovanie celého Poľska zaberie aspoň 12 hodín.

Budíček vo forma prúdu intenzívneho svetla prúdiaceho cez okno, ktoré sa nedá zastrie? nás vracia do pasovej a colnej reality v Terespole na poľsko-bieloruských hraniciach. Poliaci sú v pohode, akurát Bielorusovi sa nezdajú rozlepené uši v mojom pase a tak plniac svoju povinnos? (a pritom cítiac nejaký úplatok) mi kompletne rozlepuje celú zadnú stranu a vracia s úsmevom, že nie je dobrý. Jasnačka, teraz už nie je ! Taktne mi naznačí, že s rozlepeným pasom sa cez hranice nechodí, a že sa teda budem musie? vráti?. ( Lenže ako, keď s rozlepeným pasom sa cez hranice nechodí ?!? ) Musím sa teda pobali? a ís? s ním na policajnú stanicu. Po ceste tam sa dozvedám, že 20 USD by moju cestu cez hranice mohlo zlepi? pas a otvori? tak cestu do Moskvy. Na lepšie prischnutie lepidla pridávam ešte krabičku cigariet a onedlho sa vraciam do vlaku, ktorý práve prezúvajú do širokorozchodných náprav v blízkom depe. Provodnica sa na mňa usmieva, zjavne vie ako to tu chodí. ( O veľa veľa dní neskôr sa dozvedám od iného Bielorusa, že priemerný plat v Bielorusku je 60 USD a tak si teda ten colník príde na slušné peniaze.)

Marekove pasové ušká colník tiež podrobil veľmi dôkladnej kontrole a načal ich, ale Marek má pas skoro nový takže nič nemohol. Aj tak sa rozhodneme v Moskve kúpi? lepidlo a poriadne to zalepi?. Ja so sebou mám nejaké lepidlo a tak si ešte lepím pas, aby som mal čo najmenej problémov na bielorusko- ruských hraniciach.

Na otázku provodnice či budeme čaj jednohlasne odpovedáme „Da“ zatiaľ netušiac, že nás to bude stá? prvých 5 rubľov. Posrkávame čaj a cesta nám pekne ubieha v nervóznom napätí, aké budú bielorusko-ruské hranice. Marek sa ešte pre istotu oholil, aby sa aspoň trochu podobal tomu mladíkovi s krátkymi vlasmi v jeho pase. Bielorusko-ruské hranice boli príjemné, lebo vďaka tomu, že Bielorusko vstúpilo do štátneho zväzku s Ruskom tam hranice nie sú. Celí natešení vítame tretieho človeka do nášho kupé. Ten však hneď vylezie na svoju najvyššiu posteľ a zaľahne spa?, lebo už je zasa večer. My ešte trochu pohráme karty a zalomíme tiež. Moskva

Utorok 25.7.2000

Ráno nás budí provodnica, že „Skóro v Moskvé“ a tak sa balíme a dávame si čaj. Náš bieloruský spolupútnik, ktorý ide do Moskvy za prácou nám rozpráva o realite u nich, o práci a moskovskom živote. Naša ruštine je dos? zlá, ale porozumieme si.

Z vlaku vystupujeme plní očakávania neočakávaného, smradu a Oľgy, ktorá nás na stanici má čaka?. Nesklamala nás len Oľga. Plná očakávania neočakávaného, vlaku a nás stojí v strede stanice s tabuľkou s našimi menami, čím sa naše problémy s hľadaním výrazne zmenšili. Zbesilým tempom sa ženieme do metra, z linky na linku, z metra na autobus a z autobusu, ktorý určite ešte pamätá tatárske nájazdy sa privezieme do štvrte Moskva-ri?, kde žije Oľgin priateľ Anton. Prekvapenie je adresa: Leninský prospekt XXX, kvartira XXX. Prvé číslo je číslo bloku v jednom neskutočne veľkom sídlisku, bloku, ktorý má 800 bytových jednotiek s takmer 60 vchodmi. ( keď uvážime povedzme 300 blokov na tom sídlisku krát 800 bytových jednotiek rovná sa 240 000 bytov, krát povedzme 4 ľudia v rodine … ) Každý vchod má na dverách napísané čísla bytov, ktoré sú v ňom a tak nám neostáva nič iné, ako chodi? a chodi? a hľada? naše číslo, lebo ani Oľga tu ešte nebola (!?!). Druhé prekvapenie je zvonček, pri pohľade na ktorý som si uvedomil nepraktickú veľkos? a zložitos? našich zvončekov. Rusi si vymysleli vysoko sofistikovaný systém, ktorý pozostáva z troch koliesok, na ktorých si navolíte číslo bytu kde chcete zazvoni? a potom stlačíte zvoniace tlačítko. šikovné.

Anton je príjemný a sympatický mladý muž, ktorý má v byte všetky vymoženosti informačného veku od počítača s internetom, rádio, video a televíznou kartou prepojenou na satelit, laserovú tlačiareň a podobne. Voľne pohodená krabica od grafickej karty 3D Voodoo FX3 dáva čo to tuši? o vnútornom vybavení.

Čo to pojeme a vyrážame opä? zbesilým tempom do centra rušnej Moskvy. Prvou úlohou je kúpi? lístky na vlak a tak sa vrháme do taxíku, smer Generalne Agenstvo Ruskych Železnych Daróg. Tam stojíme v rade asi dve hodiny a po príchode na rad nám oznámia, že sme „inostránci“ a tak sem nepatríme, lebo oni nevedia prepísa? naše mená z pasov do azbuky. Povie nám však kam treba ís? a napriek tomu, že Oľga chytá nervy ide s nami k Jaroslavskemu vakzalu . Tam si ja bez problémov kupujem lístok na 27.7. do Naušiek za 1047 R . S Marekovým bezplatným lístkom, ktorý vlastní vďaka tomu, že jeho mama pracuje na ŽSR, sú trochu problémy, lebo ho tu nepoznajú. Pokladníčka najprv čosi diskutuje cez telefón, potom zavolá celé oddelenie, ktoré telefonuje s onou tajomnou centrálou. Po asi 15 minútach spolupráce všetkých 15 ľudí v oddelení, počítača telefónu a centrály sa dozvedáme sumu 1260 R. Bezplatný lístok do Ulánbátaru. Logika sa vzdáva a odchádza do vedľajšieho okienka na pirôžok. Nikto tomu nerozumie, ale počítač vraví, tak bude tak. Marek si teda kupuje taký istý lístok ako ja do Naušiek. ( Neskôr sme sa dozvedeli, že to bolo preto, lebo mu lístok platí len pri medzinárodných trasách a tak si teda musí plati? medzinárodnú miestenku, ktorá je nepomerne drahšia od vnútroštátnej.) Jediná škoda bola, že na začiatku mu povedali, že na svoj lístok môže ís? len kupejným vozňom a tak som si aj ja kúpil lístok do kupejného. Keby sme boli vedeli, že si bude aj Marek musie? kúpi? normálny lístok, kúpili by sme si lístky do plackartného, ktorý je lacnejší.

Po tomto nákupe odchádzame k televíznej veži Ostankino, kde lístok stojí 143 R a kým sme si uvedomili, že je to dos? drahé, už bolo neskoro. Takže sa vezieme na TV vežu (ešte netušiac, že sme jedni z posledných návštevníkov, lebo asi za 3 týždne vyhorela ) u a postojíme nad presklennou podlahou, nad ktorou máme dos? stiesnený pocit blízkej smrti pádom z výšky 337 m. Moje myšlienky zaháňa plechovka limonády a nejaké čipsy, ktoré už objednala Oľga s Antonom v otáčajúcej sa reštaurácii o poschodie. Po asi 1 hodine zliezame a vyrážame do centra ku Kremľu a k Červenému námestiu. Ešte nevieme ako to chodí v ruských múzeách a tak sa nám vstupné pre inostráncov vo výške 200 R (oproti 35 R vstupnému pre Rusov ) zdá dobrým dôvodom na odmietnutie. Začína nás kvári? hlad a tak presviedčame Oľgu a Antona, že aj jes? je treba. Po dlhom čase sa nám to podarí a kupujeme si v potravinách mlieko, syr, chlieb a malinovku, ktoré pahltne schlamstneme pred Majakovského hudobným inštitútom. A už zasa utekáme k Červenému námestiu, kde sa dozvedáme fakty o histórii mauzólea, názorov na neho, o chráme Vasilija Blaženého, histórii Ruska. Popri rieke Moskve sa za chvíľu dostaneme k chrámu Krista Spasiteľa, kde sa v parčíku pred ním rozbiehame každý svojím chodníčkom obhliadnu? stavbu. Krížom cez park vidím ako Mareka balí ( nie on ju, ona jeho, vážne) jedna fešná dievčina sediaca na lavičke. Marek sa dlho nenechá prehovára? a už veselo diskutuje aj on. Dlho ich však nenecháme, lebo treba aj domov ís?, čo-to pojes? a spa?.

Po príchode sa zoznamujeme s Antonovou sestrou, jej frajerom a ich kámošom, ktorí tu tiež bývajú. Večeriame „pilmenov“ čo sú niečo ako malé mäsové ravioli s maslom a smotanou. Potom ešte píšeme prvý mail a líhame si spa? do izby so slušným smradom, ktorý vydáva spolu s intenzívnym mraučaním mačka v klietke umiestnenej v izbe, kde spíme. Plán máme vsta? okolo 8:00 a ís? pozrie? Lenina, …

Streda 26.7. 2000

Zvoniacim budíkom o 8:00 sa nikto, vrátane mačky, nenechá budi? a tak vyspaní do ružova až spotena vstávame o 11:30. Drobná sprcha a žiadne raňajky zlepšujú náš skorý ranný štart. A tak, konečne sami, vyrážame do zatiaľ nič netušiacej Moskvy.

Rada na Lenina bola veľmi veľká na to aby sme sa do 13:00 do mauzólea už nedostali a tak sa rozhodujeme hneď zjes? melón, ktorý sme si kúpili už pri výstupe z autobusu. Sediac v kremeľskom parčíku jediac melón budíme pozornos? nielen miestnych žobrákov, ale aj tých nemiestnych. Správne natlačení odchádzame pokúpi? nejaké jedlo do obchodu „Sedmoj kontinet“ a vymeni? naše cestovné šeky za tvrdú hotovos?, ktorá sa nám míňa neočakávane rýchlo. S batohom plným nákupu – kefír, jogurt, cestoviny plus sajrajt na ne, malinovky apod. nás pred zastávkou metra „Ochotnyj rjad“ zastavuje policajt a pýta si doklady. Pristupuje k nemu asi jeho asistent v civile a v slušnej opici, ktorý s nami komunikuje v ruso-angličtine. Po chvíli vysvetľovania pochopíme, že nemáme registračnú pečiatku „Pribyl v Moskvu“ od policajtov, a že to nie je dobré. Chce od nás ešte lístky z vlaku, kedy sme prišli, že tým by sa to mohlo vyrieši?. Marek pri sebe lístok má, ja nie. Tým pádom sa Marek stáva voľným, no ja, keďže nemám doklad o tom, že som v Moskve menej ako 3 dni sa podľa neho dostávam do „ big problém, ponimáješ, big problém“. On vlastne zo začiatku tvrdil, že sa treba zaregistrova? do 1 dňa od príchodu ( my sme však vedeli, že je to do 3 dní ), ale nakoniec pripustil, že je to do 3 dní. Tým si podpílil pod sebou konár a nám bolo jasné, že nás chce ošmeknú? o nejaké prachy za „akože“ pokutu. Tvrdí nám, že buď zaplatíme pokutu na mieste, ale ideme na policajnú stanicu. My že v pohode ideme na policajnú stanicu. On na to „ big problem, ponimáješ, big problem“ , ale my sa nedáme a silou-mocou chceme ís? na policajnú stanicu. Odtiaľ že si zavoláme veľvyslanectvo a vyjasníme si to. Keď vidí, že nie sme truhlíci, ktorí sa nechajú len tak ľahko okašla?, a s ktorými nie je o peniazoch ani reč, vzdáva to a prepúš?a nás. Pre istotu sme si ešte potom kúpili telefónnu kartu a zavolali veľvyslanectvo. Potvrdili nám, že do troch dní treba registráciu. Pohoda.

Odchádzame sa do kremeľského parčíku najes?, kde sa mi podarí prevráti? kefír rovno na Marekovu topánku. Toto samozrejme neujde nikomu v našom okolí a už vôbec nie 2 chalanom a 2 babám, ktorí sedia na vedľajšej lavičke. Najeme sa a pod zámienkou hľadania nejakej metrovej stanice sa s nimi púš?ame do reči. Baby hovoria po anglicky takže paráda. Do stretnutia s Antonom máme ešte viac ako hodinu času a tak sa pýtame dievčat, kde je v Moskve niečo na pozeranie. Po chvíli nás chalani opúš?ajú, lebo musia ís? na vlak a tak sa s babami prechádzame po Červenom námestí smerom k rieke. Po ceste zistíme, že chrám Vasilija Blaženého je otvorený, čo sa normálne nestáva, a tak ideme dnu. Baby nám kupujú ruské lístky a tak si pozeráme nielen chráme, ale aj výstavku ikôn, ktorá sa tam práve koná. Keď vyjdeme von je práve najvyšší čas na stretnutie s Antonom a tak frčíme na metro, kde ho stretávame spolu s Oľgou a ich kámošom Kirilom. Spolu s nimi ideme na Starý arbat – uličku kaviarní, maľujúcich umelcov a obchodíkov so suvenírami. Samozrejme ma hneď na začiatku osloví mladá fešná predavačka, s ktorou diskutujeme asi pol hodinu o tom čo a či kúpi?. Tvrdím, že v ruksaku nemám miesto a tak si nič nekúpim, ale ona tvrdí, že ona by určite nejaké miesto našla. Tak sa teda na naliehanie dohodneme na stretnutie o 21:00 po skončení jej práce, pôjdeme k nám a ak mi v ruksaku nájde miesto, tak si zoberiem tri matriošky ak nie tak len jednu. OK. ideme teda ďalej, kupujeme si čiernobielu Konicu 36/400 a potom odchádzame k Moskovskej univerzite, kde dobrý výhľad. Tam si chvíľu rozprávame vtipy a kecáme a potom ideme taxíkom domov. Ako taxík tu fungujú všetci ktorí vás vidia kýva? a majú zrovna čas a miesto v aute. Bol drahý. Doma píšeme mail a spíme. Zajtra Lenin, určite.

Štvrtok 27.7. 2000

Naozaj sme ráno o 9:00 vstali a vyrazili do ulíc za Leninom. Podarilo sa nám to aj keď to stálo trocha viac úsilia a času, lebo v kremeľskom parčíku bola nejaká vojenská prehliadka a tak bolo Námestie Revolúcie celé uzavreté a rada na Lenina sa robila bokom. Stojíme teda v rade a ja odbieham kúpi? niečo na raňajky. Keď sa vrátim akurát sa prehliadka skončila a organizátori otvorili námestie. Organizácia žiadna, vpredu v rade sa urobilo miesto, ľudia pokoj, panika sa vyhrotí sama. Nedopadli sme úplne najhoršie, ale posunuli sme sa trochu dozadu, lebo sme si mysleli, že však sú tu inteligentní ľudia a rada sa proste posunie a ide sa ďalej, teda stojí. Ha, ha, ha … naivní Európania. Japonci nám ukázali čo to znamená tlači? sa ! Problém potom ešte nastal s fo?ákmi, lebo do mauzólea sa nesmú bra? fo?áky, čo kontrolujú veľmi prísne až tak, že pozerajú do tašiek a ruksakov. Vyriešili sme to tak, že pred tou kontrolou som zobral Marekov fo?ák, on išiel dnu, potom sa vrátil, zobral fo?áky a počkal ma vonku, presnejšie v rade na Kremeľ, kde sa mal ís? postavi?, aby sme nestrácali čas.

Rada na Kremeľ nebola dlhá. Nebola. Vo štvrtky je Kremeľ zatvorený. Takže ideme do historického múzea na Červenom námestí. Po ceste nás ešte kontroluje policajt, ale máme so sebou všetky lístky a doklady, takže nie je problém. V historickom múzeu si dávame kúpi? lístky nejakým Ruskám a pozeráme. Celkom sa dá. Potom sme sa ešte rozhodli ís? pozrie? na Starý arbat, kde sme tej mladej predavačke kúpili 3 pomaranče, nech sa nehnevá, že som včera neprišiel. Prejdeme sa a ideme do metra stretnú? sa s Antonom a Oľgou. Oni nás zavedú do IGEM-u, teda geologického ústavu, kde pracujú. Tam nám poukazujú superdobré a drahé stroje, na ktorých spektrometrálnou analýzou zis?ujeme, že slovenská dvojkoruna e zložená z 98,4 % niklu, čosi medi a ešte všeličoho vrátane špiny, ktoré na minci zanechali otlačky našich prstov. Aj sme ju odvážili na 5 desatinných miest. Odchádzame z ústavu a Anton kamsi odchádza, zatiaľ čo Oľga nám na našu prosbu ide ukáza? nejaké pekné stanice metra. Potom frčíme domov.

Na konečnej metra nás Oľga opúš?a, lebo musí ís? domov a tak ideme sami. Potrebujeme ešte niečo kúpi? do vlaku ako čaj, sitko na čaj, cukor, cukríky, … Napriek tomu, že sitko na neporciovaný čaj je pre mňa jeden so symbolov Ruska, spôsobuje nám väčšie ?ažkosti ako by som očakával. Nikde ho totiž nemajú a väčšinou ani nevedia čo presne to vlastne chceme. A nie je to našou ruštinou. Nakoniec kupujeme dve sitká, každý jedno a iné, lebo sa nevieme dohodnú?, ktoré je lepšie. Ešte sa prebehneme po trhu, kde si Marek kupuje salko podozrivého vzhľadu a ideme domov.. Tam sa v hektickom zhone pobalíme, osprchujeme, pripravíme večeru a zamailujeme. Vyrážame na stanicu Jaroslavská, kde už stojí náš vlak do Nauški a v ňom nachádzame svoje ležoviská. Sme síce v rôznych kupé, ale tie sú pri sebe, takže to až tak moc zasa nevadí. Neskôr zis?ujeme, že je to vlastne dos? výhoda, lebo sa zoznamujeme s ľuďmi z dvoch kupé. Zoznámenie s ľuďmi v kupé u nás aj u Mareka samozrejme vyústi do vypitia prvých niekoľko deci vodky, čo v kombinácii s ležaním, večerou a kývajúcim sa vlakom má za následok môj rýchly ústup na záchod, kde sa zbavujem nadbytočnej zá?aže pre svoj žalúdok obidvoma bežne používanými cestami. Zaspávam s ľahko plávajúcim žalúdkom.

Vlakom cez Rusko

Až ráno vlastne naozaj spoznávame, akí ľudia s nami cestujú. V mojom kupé sú to:

Serioža so ženou Oľgou – on pracuje ako vodič toho superobrovského ruského náklaďaku s kolesom veľkým 4 metre, ona je predavačka v nejakom ruskom obchode. Bývajú a pracujú ( vlastne ako všetci v tomto vozni, ktorý ide do Erdenetu) v Erdenete, kde išli za prácou, lebo rodné mestečko v Kaukaze im zmyla záplava.

Dedko – moc nerozpráva a stále spí, takže o ňom skoro nič neviem.

V Marekovom kupé:

Váňa so synom Dimom – sú z Kieva, ale tam nie je práca a tak už 8 rokov robia v Erdenete. Váňa ako lekár, syn práve skončil strednú školu a tak boli doma na prázdniny a dovolenku.

Griša – Bielorus, bývalý námorník, taký správny chlapík Rozprávame sa spolu, jeme a pijeme a cesta ubieha. Ja mám celý deň žalúdok v mierne povážlivom stave ešte zo včerajška, a tak ani moc nepijem ani nejem. Po obede sa vzdávam a dávam si Smectu, ktorá mi ale moc nepomáha. Až večer sa po ruskej medicíne ( Váňa ako lekár o tom niečo asi bude vedie?) – vodke so soľou, pri ktorej je hlavne dôležité veľké množstvo soli – sa cítim lepšie a jem všetko. Pijem málo, ale to každý chápe a mne to vyhovuje.

Sobota 29.7. 2000

Dni sa vo vlaku jeden od druhého moc nemenia. Chlapi nás pri vodke učia mongolsky a rusky, vysvetľujú nám, učia nás škaredé slová a dávajú nám rady do život ako napríklad, že mongolské dievčatá dávajú za konfety, …Celé poobedie potom presedíme s Marekom na chodbe sledujúc pristupujúcich ľudí, debatujúc o babách, prírode, Bohu a tak. Začíname sa orientova? v tom, čo si na staniciach kupova?, čo jes? a vôbec. Stanice sú vlastne jediné spestrenie nášho dňa, lebo vždy sa stojí tak 15-20 minút a to je dos? na to, aby sme si vybehli kúpi? pirôžky, paradajky, malinovku. Stanice sú taktiež pre Číňanov a Mongolov možnos?ou popredáva? priamo z kupé cez okno tovar čo nakúpili v Moskve a teraz ho pašujú do Mongolska a Číny. Od dáždnikov, cez sandále, košele, saká až po luster. Krištáľový. Každá stanica je niečím špecifická. To je dané regiónom, tým čo sa tam loví, pestuje a podobne. Niekde ryby, inde pirôžky a niekde len lesné plody. Úplne najlepšie karamelové tyčinky sme kúpili v stanici Ilanskaja.

Tým, že sa pohybujeme stále na východ všelijako sa tu posúva čas, lebo všetky vlaky v Rusku chodia podľa moskovského času, ale ľudia fungujú na lokálny čas a je to celé také popletené. Tak teda ideme spa? o 0:30 nášho času, to je 2:30 moskovského, čo je vlastne 4:30 miestneho času a tak je teda vlastne ráno a začína svita?. Bolo totiž treba čaka? na známych v Novosibirsku, ktorí svojím rodným v Erdenete posielajú darčeky, pohľadnice a pozdravy. Zaspávame už skoro za svetla.

Nedeľa 30.7. 2000

Dnes je Deň Vojny Morskeho Flotu, čo znamená, že všetci námorníci oslavujú a Griša, bývalý námorník tvrdí, že: „Náda vosim butilok vódky vypi? !“ Už na obed podľa toho aj vyzerá a tak aj s Váňom odchádzajú za nejakou učiteľkou kamsi do predných vagónov. My s Marekom hráme karty a Marek asi dnes nemá moc š?astia v láske, lebo sa stav z 9:9 posunul na 10:13 v jeho prospech , čo je dos? povážlivé. Dima zaspáva na svojej hornej posteli a tak si od neho požičiavame kaze?ák a púš?ame si Mákov, pijeme čaj, jeme sladké tyčinky a prežívame ?ažkú romantickú nostalgiu o tom, že kde máme frajerky.

Večer sa k všeobecnej každonočnej pitke pripojili aj Valer, Serioža a Oľga, takže Marekove kupé spieva a veselí sa o stošes?, plné ľudí s medzinárodným zložením. Zľahka chytená Oľga si nás s Marekom potom berie stranou a vysvetľuje nám, že „ mangól, eto plóchyj čelovék“ , že sa treba spolieha? len na seba a mongolské baby sú pekné, krásavice, no „ ostaróžno, oni bóľnyje, u nich eta bóľnos? – syfilis. Negovorjú, najdite sibje odnu, sdélajte što náda, no najdite čistuju, neboľnuju“. Rusi sa rozhodli čaka? až do Irkutsku, kde majú zasa prebra? nejaké podarúnky. Ale tam prijdeme až za 4 hodiny a tak sa vzdávam a odchádzam spa?.

Pondelok 31.7. 2000

Konečne som dobehol stratu času v písaní denníka, lebo som ho začal písa? až vo vlaku a to človek moc nenapíše, lebo ma bolí ruka už po 5-6 stranách v trmácajúcom sa vlaku.

Je 8:00 moskovského času ( tj. tu poludnie) a ja sa budím pri vjazde do Sludjanky, ktorá leží na najzápadnejšom cípe Bajkalu. Doluje sa tu, alebo sa v minulosti doloval mramor pre celé Rusko a tak je celá stanica z mramoru. Síce otesaného tak nahrubo, ale mramoru. Ďalších 300 km prechádzame okolo Bajkalu a ja sa teším. Všetci ešte spia iba dedko si dolu podo mnou robí raňajky a jeho vanilková kaša rozvoniava po celom kupé. Už zasa ma bolí ruka.

Bajkal je neskutočne veľké jazero, skoro až ako more a len sem-tam v ňom vidno bóju či rybársky čln starčeka z malej dedinky na jeho brehu. O kus ďalej si zasa nejakí rekreanti robia oheň a dym zahaľuje celú dolinku.

Marekovi je celý deň zle. Asi mu včera večer tá vodka moc nesadla. Tak tlačí čierne uhlie a ruské medicíny. Trošku pomôže, ale nič moc. Celý deň prespí. Približuje sa hodina nášho výstupu a tak sa balíme, dostávame posledné rady a už sme v Nauškách, kde vystupujeme. Chceli sme, aby nám Rusi v kupé pomohli kúpi? lístok, ale kvôli colnej kontrole ich ani nechceli pusti? z vlaku von. Tak sme šli k okienku sami a pustili sa do vypytovania. Na počudovanie tu akceptujú Marekov bezplatný lístok. Pre mňa by lístok do Ulánbátaru stál 825 R + miestenka 300 R. Darmo vysvetľujeme, že síce ideme do Ulánbátaru, ale chceme lístky len do Suchbátaru. Teta pokladníčka, ak som ju správne pochopil, sa nám snaží vysvetli?, že žiadny obšij ani plackartnyj vlak zo Suchbátaru nejde, napriek tomu, že by to bolo za prvé dos? nelogické a za druhé sme stretli ľudí, ktorí tak šli. ( V Suchbátare sme sa samozrejme dozvedeli, že vlaky tam chodia. )Nakoniec sa do diskusie zapojí jedna z provodnic z nášho vlaku a povie, že nás prevezú bez miestenky, ale lístky si musíme kúpi?. Po menšom vysvetľovaní, že Marek lístok nepotrebuje si ja kupujem lístok až do Ulánbátaru za hriešnych 825 R. Ale aspoň bez plackarty . Marek to má zadarmo. Povedali nám, že máme ís? do toho vagóna kde sme boli predtým. V Darchane potom pre nás príde provodnica a vezme nás do vagóna, ktorý ide do Ulánbátaru (lebo ten náš šiel do Erdenetu). Uvidíme.

Kupujeme si ešte nejaký chlieb, pomaranče a uhorky od babky a vraciame sa spä? k našim starým známym do vlaku. Colníci prejdú, skontrolujú nás, … a kým vybavia všetkých rôzne veci pašujúcich mongolov nastane hlboká noc. Rozhodli sme sa prejs? z moskovského času na mongolský a tak si posúvame hodinky o 4 hodiny dopredu. Konečne po 4 hodinách a 20 minútach státia v Nauškách sa vlak rozbieha a vonku začína prša?. Z niečoho by nás prehnalo zo dva krát na záchod ( asi tie uhorky ),ale toalety sú zatvorené a tak nás na záchod neprehnalo. Držali sme poctivo a až na hraničnú čiaru. Tam sa otvorili záchody a my sme sa zbavili nadbytočnej zá?aže podobne ako vlak, ktorý sa zbavil pomocou provodnikov smetí zo smetných košov tak, že ich provodnici na mongolskej strane proste vyhádzali z okna.

Prichádzame na mongolskú hraničnú kontrolu v Suchbátare, vypisujeme lajstra a zasa čakáme. Máme tu stá? podľa plánu 1:20, ale koľko to bude naozaj, to nevie nikto. ( V Nauškách sme mali stá? 2:40 a stáli sme 4:20 ). Už to tak vyzerá, že sa túto noc moc nevyspíme, lebo sú tu colníci, potom v Darchane budeme musie? prestupova? a odtiaľ do Ulánbátaru, je to tak 2-3 hodiny. Zatiaľ stojíme v Suchbátare a čakáme čo bude.

Úspešne sme zvládli colnú prehliadku, ktorú mala na starosti pekná mladá colníčka a tak sa v úplne krásnom dátume 1.8.2000 v ideálnom čase 01:00 dostávame do Mongolska a tak môžeme využi? už prvý deň celý na cestovanie.

Dobré ráno, Mongolsko !

Keď sme prišli do Ulánbátaru tak sme mali dos? hektické dni a tak som nestíhal písa? denník. Na túto možnos? sme sa vyzbrojili diktafónom, do ktorého som až v piatok nahovoril denník od dnešného utorka. Bolo to už na Gobi, fúkal tam vietor a chalani sa na mňa divne pozerali a pokrikovali rôzne veci, tak aby som bol autentický, prepisujem aj to. Teda neviem ako prepíšem ten vietor, ale …

Ulánbátar nás privítal rušnou stanicou s miliónom taxíkov a 2 miliónmi ľudí čo ponúkali výlety do okolia a ubytovanie v zaručene najlepších hoteloch a ubytovniach. Po krátkom blúdení sme podľa mapky z internetu našli Sergov dom. Ubytovali sme sa za 3 USD na noc ( Sergo chcel 4 USD, ale potom sme ho ukecali na 3 USD, keď sme sa dozvedeli, že Čechom to dal za 3 USD ). Tam sme si zložili batohy, zobrali fo?áky a ostatné veci a vyrazili do mesta. Chodiac po meste nachádzame rôzne kultúrne pamiatky ako Suchbátarovo námestie, chrámy a múzeá. Potom sme šli na internet, aby sme sa ozvali domov. Ďalšie hľadanie nás zaviedlo ku kláštoru Chojin Lámu, ktorý sa nachádza na juh od centra, pri detskom parku. No ale tam, bolo vstupné 2000 T , ktoré sme neboli ochotní da? a tak sme si to odfotili len zvonku a išli do detského parku, ktorý nám Tučko tak ospevoval. V skutočnosti to nebolo až také dobré ako som si to predstavoval podľa jeho fotiek, ale celkom sa dalo.

Potom sme odfrčali do múzea mongolskej histórie, ktoré síce malo tiež slušne vysoké vstupné, ale však čo už by sme mali vidie?, keď nie múzeum histórie. Nie? A navyše je tak veľké, že aj keď ho len prebehnete tak celkom slušne zoderiete nohy, nehovoriac o tom, že jedno poschodie len historických kostýmov človeka-laika dlho nepobaví. Ale inak bolo úplne super a fakt sa tam oplatilo ís?.

Maroš: Čo tam na mňa zízate? Mates a Hanes: Nic, jenom pokračuj …

Odtiaľ sme išli na centrálnu poštu, kúpili sme pohľadnice a písali sme prvú várku pohľadníc z Ulánbátaru, čo nám trvalo až do úplného večera, lebo napísa? 15 pohľadníc dá zabra?. Keďže už bola slušná noc a my sme boli dos? nevyspaní z predošlej noci, tak sme sa vrátili k Sergovi. Tam sa z 9 dňového výletu medzičasom vrátili dvaja Švédi, s ktorými sme kecali o tom, že čo, kde, ako a za koľko. Mali sme taký malý plán čo robi?, ale chceli sme si necha? poradi?. Tesne predtým ako sme sa uložili spa? prišiel Sergo s tým, že tu má ubytovaných nejakých dvoch Čechov, ktorí už nejaké 3-4 dni čakajú na nejakých ľudí, ktorí by s nimi zdieľali náklady na veľký UAZ . Sergo im totiž navrhol parádny výlet do Gobi a po hlavných zaujímavostiach stredného Mongolska. To zobra? chcú, ale potrebujú tak 4-5 ľudí, aby sa náklad na jeden UAZ vo výške 700 USD rozložil na únosnú mieru pre všetkých. Nám to úplne vyhovuje a tak hovoríme, že ideme, keď zoženie ešte ďalších 2-3 ľudí. Za pár minút prichádzajú chalani Hanes a Mates k Sergovi domov, kde bývame my, lebo oni sú ubytovaní v pobočke materská škola – Kindergarten, čo je cez leto nepoužívaná materská škôlka, ktorú si Sergo prenajíma a ubytováva tam ľudí. Diskutujeme plán cesty a jej trvanie, pričom Serga ukecáme z pôvodných 8 dní na 12 dní s tým, že 4 dni nebudeme jazdi?, ale len stá? na mieste a my si spravíme výlet do okolia. Sergo súhlasí a uteká zháňa? ešte nejakých ľudí. My zatiaľ rozoberáme kade pôjdeme a kde by sme sa chceli na tie 4 dni zastavi?. Zatiaľ to vyzerá na pieskové duny v Gobi a potom nejaké jazerá, asi pri Chorgu, či Olchonskom vodopáde. Chalani odchádzajú a my o 0:30 zaspávame spoločne s jedným Malajcom a dvoma Číňanmi v jednej izbe.

Streda 2.8. 2000

Ráno o 9:00 nás budí Sergo celý natešený, že „Ty vole, našel jsem dva Čechy, ty vole, co chtějí jít s vámi, ty vole ! Celou noc jsem nespal, ty vole, a pak jsem ráno šel na nádraží a tam jsem je našel, ty vole!“ Pre nás a Hanesa s Matesom to znamenalo, že zajtra ráno vyrážame na cesty. Sergo povedal, že ich ubytoval do Kindergartenu, a tak sa rozhodujeme pres?ahova? sa tam, aby sme sa zajtra nalodili bez problémov. Tak sa teda balíme, odnášame si tam veci a hneď vyrážame na najväčší zach v Ulánbátare. Podľa informácií sa tam dajú kúpi? potraviny a tie malé čutorky na šňupací tabak, ktoré Mongoli používajú pri stretnutiach s inými ľuďmi. Tam sme strávili asi dve hodiny chodením a prezeraním toho háfa vecí, ktoré tam boli na predaj. Nakoniec sme tie čutorky nekúpili, lebo najlacnejšie boli za 6 USD čo sa nám zdalo dos? veľa. Boli síce dos? pekné a možno tú hodnotu aj mali, ale bolo to veľa.

Keďže sme sa ešte nevedeli orientova? v tom čo si kupova? na jedenie, zariskovali a išli sme si na obed sadnú? do jedného bufetu ( mongolsky „Cajny gazar“ ), kde som si dal nejaké mäso s ryžou a zeleninou a Marek si dal to isté, ale nie mäso, ale párky. Nejako mu nechutili a tak som ich dotlačil, ja pričom som si nevšimol, že ten druhý párok Marek ešte neošúpal z toho igelitového obalu. Zistil som to až v poslednej štvrtine párku, kedy ma už naštvalo, že takú tvrdú a neprerezateľnú kožu na párku som ešte nejedol. Fakt nejedol, lebo doma si zvyknem párky ošúpa?. Celé popoludnie som čakal žalúdočné problémy, ale nič. Asi to bolo pre môj žalúdok dostatočne stráviteľný sáčok. Vrátili sme sa do mesta a išli do múzea prírodnej histórie Mongolska, kde vystavujú kostry dinosaurov a ich vajcia a všeličo.

Pred múzeom sme ešte náhodou stretli tých ďalších dvoch Čechov – Ondra a Kamila – ktorí nám hovorili ako to ich nahovorenie na cestu prebiehalo: „Dnes ráno okolo 5:00 sme vystupovali z vlaku a ešte na schodoch sme zbadali Mongola, ktorý sa k nám rútil s výkrikom: „To jsou Češi ! Už jsem vám naplánoval cestu po Mongolsku, ty vole !“. Hneď nás odviedol do Kindergartenu, kde sme sa stretli Hanesom a Matesom, ktorí nám to všetko vysvetlili.“

Pozreli sme si celkom dobré múzeum, len škoda, že sme sa viac nezamerali na to ako vyzerajú dinosaurie vajcia. Táto informácia by sa nám neskôr zišla v Bayanzagu, kde sa našli dinosaurie kosti a vajcia na to, aby sme si aj my nejaké to vajce, či dinosaura našli :-) . Ešte máme nejaké resty s pohľadnicami a tak sme šli, kúpili a poslali ďalších asi 12 pohľadníc, pričom sme popíjali výborný multivitamínový džús Vit A Fit predávaný za 300 T v pivovej fľaške.

Vraciame sa spä? do Kindergartenu, kde stretávame okrem tých našich štyroch Čechov aj Serga, s ktorým sa dohadujeme o zajtrajšku. Auto má prís? o 10:00, my sa máme naloži? a vyrazi?. Takže sa pobalíme a čakáme Serga, ktorý hovoril, že príde o 20:00, aby sme dopracovali ten výlet a potom, že si pôjdeme niekde do krčmy sadnú?. Už zoznámiac sa s mongolskými zvykmi v oblasti časovej presnosti nás neprekvapuje, keď Sergo prichádza o 23:00 s úsmevom na tvári a hovorí, že ideme na diskotékou.

Maroš: „Čo je zase? Počujete ma až tam ? Hanes: „ Ne, v pohodě.“ Maroš: „To je dobre.“

Takže odchádzame na diskotéku v sprievode 3 mongoliek, ktoré pracujú v Kindergartene ako recepčné a vstupujeme do zapadnutého podniku. Sergo tvrdí, že pozná Slovákov a Čechov a tak vybral lokál, kde sa neplatí vstupné. No dobre. Podľa jeho slov sem chodia LEN Mongoli, a že Európania tu možno ešte ani neboli. Pri našom vstupe budíme dos? značný rozruch nielen svojim počtom, ale aj tým, že sme pravdepodobne tvorili skupinu fakt prvých Európanov, ktorí tu za posledných možno 20 rokov vstúpili.

Chalani si objednávajú pivo, zvyšok Coca Colu a spoločne sa vnárame do rytmov mongolského rapu. Dlho to však nevydržíme, lebo Sergo nás stále volá tancova? a tak mu hovoríme, že až na nejakú normálnu hudbu. Tak nám nakoniec vybaví nejaký Boney M a tým nás prinútil dodrža? slovo. Dalo by sa poveda?, že sme v hadovi (klasika) roztancovali celý bar, lebo Mongoli tento druh zábavy moc nepoznali. Keďže sme boli skoro samí chalani, tak sa tu a tam okolo nás točili baby. Svoje srdce aj zvyšok tela venovala jedna z prítomných dám aj Marekovi a ?ažko bolo poveda? či bola na zaplatenie, alebo na nezaplatenie. Marek vytrvalo odolával, ale zbavil sa jej až keď sme odchádzali. To bolo okolo 2:30 …

… našiel som tu pekný kamienok. Na zemi. Na púšti. Hmmmm …

… a tak sme sa ešte so Sergom dohodli, kedy príde auto, aby sme si naložili veci a seba. To malo prís? o 10:00 takže, keď budeme vstáva? skoro ráno, ešte stihneme kúpi? čo-to na jedenie a pitie. Úplne zmanglovaný zaľahneme spa?.

Gobi, spoločnos? s životom obmedzeným

Vstávame dos? skoro o 8:00, teda skoro vzhľadom na to kedy sme šli spa?, a utekáme si pokúpi? nejaké jedlo a vymeni? peniaze. Peniaze nám nakoniec vymenil Hanes, lebo oni majú strašnú spustu vymenených tugríkov a tak sme ušetrili poplatky v banke. Zbalení čakáme kedy príde auto. Auto prišlo o 11:30 s troma ľuďmi. Jedným z nich bol šofér Enke, druhým naša tlmočníčka Iche a tre?ou osobou bola Sergova žena, ktorá prišla vybra? od nás peniaze. Pravdepodobne Sergo svojej žene nepovedal, ako sa s nami dohodol a tak tá na nás vytiahla výpočet 8 dní x 70 USD/deň = 560 USD. Máme v tom trochu zmätok a tak síce zaplatíme, ale dožadujeme sa stretnutia so Sergom. Nabalíme sa do auta a už frčíme k Sergovmu domu. Tam sa ho pýtame, že čo to má znamena? a on, že tak sme sa predsa dohodli a my že nie. Dohodli sme sa na 12 dní za 700 USD a nie na 8 dní za 560 USD. Sergo sa samozrejme vykrúcal, že to sme nemohli myslie? vážne, že rozdiel 8 dní a 12 dní je veľký a to sa nedá. A okrem toho máme tlmočníčku a vôbec. Nedáme sa a trváme na tom, že sme sa dohodli. On nechce pusti? a tak mu hovoríme, že kašleme na to, vystupujeme a nikam sa nejde. Nakoniec súhlasil s tým, že všetko bude tak ako sme sa dohodli, ale že musíme doplati? ten zvyšok. To v pohode urobíme, ale vypýtame si písomné potvrdenie o tom, že sme šli na 12 dní za 700 USD. On nám ho opečiatkuje a my vyrážame na cesty. To sme si teda mysleli. Skutočnos? bola taká, že sme sa ešte asi 5 krát zastavili -–raz si niečo šiel zobra? domov Enke, potom zasa Iche, zastavili sme sa na trhu, kde si kupovali jedlo, na ďalšom trhu kde si kupovali pitie, … Kúpili sme strašne veľa vody ( 6 kartónov po 6 fľašiach s objemom 1,5 l tj. 54 litrov vody z Bajkalu), ktorú sme pridali k asi 12-im 1,5l fľašiam, ktoré sme mali každý so sebou s vodou z vodovodu.

Hanes: „Z tý vody to nebylo.“ Maroš: „Čože ?“ Hanes: „Že, z tý vody to nebylo.“

Maroš: „Našiel som meteorit.“

Meteorit bola samozrejme blbos?, ale to nevadí. Konečne asi o 13:00 opúš?ame Ulánbátar a po 46 km za ním opúš?a asfaltová cesta nás. vrhli sme sa do konkrétnej reality mongolskej krajiny, kde cesta znamená pár vyjazdených koľají kľukatiacich sa v trávnatej stepi. Popri ceste míňame stáda kráv, koní a oviec, ktoré patria jednej z mnohých pastierskych rodín žijúcich v neďalekých jurtách . Krutá tohtoročná zima zanechala veľké škody na dobytku a tak nie je raritou vidie? pri ceste mršinu kravy či ovce, sčasti ohlodanú dravcami a zvyškom vysušeným na kos?. Prechádzame okolo malého potôčiku, pri ktorom na svoje obete čakajú púštne orly, pre ktoré však náš 9-miestny UAZ nie je to pravé na zahryznutie a tak poplašene odlietajú napriek našej snahe by? ticho, lebo si ich chceme odfoti?. Čím viac ideme na juh tým viac ubúda júrt, stád a trávy, zato však pribúda počet tiav.

Asi od obeda mi bolo zle od žalúdka. Možno z jazdy, možno z vody z ulánbátarského vodovodu a možno z tej klobásky, ktorú sme mali na obed. V každom prípade mám hnačku a chce sa mi vraca?. Nakoniec to nevydržím a dožadujem sa prvej z mnohých ďalších zastávok.

Počas našej dnešnej 280 km ceste míňame dedinku Delgertsolt a mesto Mandalgovi, za ktorým sa pri jednom z gerov ubytovávame a staviame si stany asi 200 m za ich gerom. Zvedaví obyvatelia geru sa prichádzajú pozrie?, kto prišiel a obdivujú naše stany. Je trochu zamračené, ale inak v pohode a tak stany ani moc neuväzujeme a nekolíkujeme, veď sme na púšti. Keďže mne je zle, ihneď zaliezam bez večere do stanu a spacáku posilnený švédskymi kvapkami na podporu normálneho fungovania žalúdka. Naše počínanie pri stavaní stanu sa nám stáva osudným, lebo asi za 3 hodiny sa počasie mení, prichádza vietor a dážď, ktorý sa veľmi rýchlo mení na hodinu trvajúce peklo. Počas neho nám búra stan, odfukuje a premáča veci a úplne všade nafúka jemný piesok. žalúdok nežalúdok vyskakujem zo spacáku a pomáham Marekovi ukotvi? stan. naše syzifovské úsilie vyús?uje do rozhodnutia presunú? stan do závetria za autom. Sklápame tyčky, čím sa dovnútra nahrnie kopec vody a piesku, takže nevieme či máme vôbec ešte niečo suché. V závetrí prikolíkujeme cez zľahnutý stan tropiko a celý premočení sme zaliezli do auta. Tam sme čakali, kým búrka neprejde, čo znamenalo asi 20 minút. Potom sme spolu s Matejom a Hanesom, ktorí svoj vlastný prístrešok, pozostávajúci z tyčiek a tropika bez stanu ešte ani nestihli postavi?, začali stava? stan normálne. Zakolíkovali sme všetko čo sa dalo vrátane prídavných šnúr určených pôvodne na prichytenie rozopnutého tropika. Veci, ktoré dos? zázrakom neboli veľmi mokré, sme si dali do auta a všetci 4 sme sa nasáčkovali do stanu pre dvoch. V pohode.

Večer sme ešte vypočítali, že sme prešli 280 km priemernou rýchlos?ou 40-50 km/hod. Maximálna dosiahnutá rýchlos?, pri ktorej som si myslel, že sa zabijeme bola 80 km/hod.

Piatok 4.8.2000

Vstávame asi o 7:30 a jeme polievku. dávam si asi 3 čierne uhlia, aj keď mi včera večer mal švédske kvapky pomohli celkom dos?. Mongolské decká nám prinášajú odfúknutý obal od stanových kolíkov a tak im za to dávame žuvačky a kindervajcové figúrky.

Opä? vyrážame na cesty s občasnými prestávkami na prezretie krajiny, alebo postavenie ovoo . Asi o 16:00 prichádzame ku geru, kde jazdíme na koni jedno kolečko, kým nám domáci pripravia obed pozostávajúci z polievky, čaju a airagu . Sójová omáčka od Vitany je bežne používané dochucovadlo. Trochu sme sa báli žalúdočných problémov, ale polievka bola výborná a žiadne uhlie nebolo treba. Dúfame, že darčeky ako ihly, nite a tabak aspoň trochu vrátia výdavky, ktoré rodina na nás mala. Opä? vyrážame a pred nami je už len 70 km do hlavného mesta aimagu Omnogov -Dalanzadgadu. Mesto leží na severe juhovýchodného výbežku Altaja v nížine, takže tu pribúda tráva a teda aj gery, kozy a kravy. Mesto nás privíta vonkajším jurtočným okolím a po krátkych zastávkach pred zavretou poštou a na námestí zastavujeme pred Enkeho domom. Enke totiž pochádza z odtiaľto, v Ulánbátare len pracuje. Má prázdny byt, lebo je leto a celá jeho rodina býva v gere za mestom, kde pasú dobytok. Tak nás teda pozýva spa? dnu, čo nás celkom poteší. Hneď na to nás však schladí informáciou, že jeden človek za 5 USD. Trúba. Hovoríme, že nie a že ideme niekam, kde sa dajú rozloži? stany zadarmo. Po dlhšom uvažovaní nás zavezie do dvora jednej rodiny, asi jeho priateľov, ktorí bývajú v jurtočnom meste.

Je ešte dos? málo hodín a tak rýchlo postavíme stany a vyrážame popozera? mesto. chceli sme nájs? nejaký e-mail a tak nás Enke berie do nejakého školského centra, kde majú internet. Posielame krátku správu, že žijeme a pozeráme mesto. Chceli sme ís? do nejakej krčmy a tak nás Iche zaviedla do hotelu, kde zrovna nemajú elektriku a tak nočným hotelom blúdime so sviečkou v ruke. Pri príchode k baru zis?ujeme, že tu vlastne nič nemajú a aj to je strašne drahé a tak blúdime spä?. Odchádzame o kus ďalej a nachádzame starú a ošarpanú budovu, z ktorej vybieha opitý mongol a šabluje rovno na schody pred dverami. nedáme sa odradi? a vstupujeme. Chalani si kúpili teplé pivo v 2l plastikovej fľaši za 4 000 T, ja s Marekom teplý džús. On ten teplý džús bol o niečo pitelnejší než to teplé pivo, čo chalani nakoniec priznali. Obidve fľašky nám barmanka skladá z najvrchnejšej poličky v bare, lebo tu to asi nikto nepije. Náš dojem potvrdzuje aj vrstva prachu, ktorými sú fľaše pokryté. Barmanka v snahe utrie? prach ho šikovne mokrou handrou rozlíči po celej fľaši a s úsmevom nám ich podáva. Pre istotu kontrolujeme dátum výroby, ale potom v pokoji pijeme.

Večer okolo 22:30 pre nás príde Enke s autom, lebo hovorí, že sami by sme netrafili. Nevie, že Ondro je orientačný bežec.

Sobota 5.8. 2000

Vstávame asi o 8:00, raňajkujeme starú bábovku s čajom, lebo ju treba zjes?, aj keď máme chu? na tisíc iných, omnoho š?avnatejších vecí. Dnes máme pred sebou kaňon Yolyn Am v rezervácii Gurvansaichan Nuruu. Dotankujeme teda vodu z vodovodu do prázdnych fliaš, pričom dúfame, že to prežijeme, lebo iná sa kúpi? nedá. V meste ešte ostávame prezrie? si múzeum (nič moc), ktoré je ale zadarmo, lebo odvčera nejde elektrika. Tak sa po múzeu pohybujeme ako zlodeji s baterkami a prezeráme si vystavené exponáty. Chalani ešte odchádzajú na trh kúpi? nejaký chlieb a buchty a už sa vezieme smerom na západ.

Tak sa teda vezieme v aute a na obed zastavujeme v gere Enkeho rodiny. Predstavuje nám svojich rodičov, syna, ženu a kopec iných detí, ktoré sú tu na leto. Tam nás uvítajú čajom a árolom . Chodíme po vonku, fotíme a asi za hodinu nám domáci pripravia výborná obed pozostávajúci z ryže, mäsa, zemiakov a samozrejme airagu. Najedli sme sa a dohodli sa s Enkem, že poobede pôjdeme do Yolyn Am, potom sa vrátime sem a tu budeme spa?. Yolyn Am je odtiaľto len asi 13 km, takže sa to v pohode stíha. Pristupujú k nám ešte dvaja Enkeho bratia a už sa vezieme na západ.

Kaňon Yolyn Am sa nachádza v národnej rezervácii Gurvansaichan Nuruu, presnejšie vo východnom výbežku Altaja, a ktorý bol vyhlásený za prísne chránené územie za účelom uchovania života niektorých ojedinelých vtákov hlavne supov a orlov. V súčasnosti je to však turistická atrakcia hlavne kvôli samotnému kaňonu, na dne ktorého sa ľad topí až neskoro v auguste. Je teda možné vidie? potok tečúci pod ľadom, na ktorom práve stojíte. My sme tam prišli dos? neskôr a tak sme žiadny ľad nevideli, čo bola dos? škoda, lebo sme sa na to tešili. Na ľad sme sa tešili hlavne preto, že samotný kaňon nás moc neuchvátil, pretože keď idete do Tatier, či Roháčov, je to tam dos? podobné.

Pri vstupe do kaňonu stojí múzeum, 3 obchody so suvenírami a chlapík, ktorý vyberá vstupné. Na jednu osobu je to 500 T a za auto 3000 T. Našim sprievodcom sa to nejako podarilo vybavi?, že platíme len za auto a 4 ľudí namiesto 8. Zaujímavé je, že napriek tomu, že sme to celé platili my, účet si nechala Iche. Asi si to chce da? u Serga preplati?. Od brány k samotnému kaňonu je to ešte asi 11 km do prudkého kopca, kde je treba zapnú? na aute redukciu, takže taktika neplati? za auto a necha? ho tam nie je veľmi strategická.

Vstupujeme do scenérie Vysokých Tatier a kaňonom, či skôr údolím sa prechádzame asi 1 km tam a zasa spä?. Po ľade ani stopy. Sme trochu sklamaní, lebo sme od toho kaňonu čakali predsa len čosi viac. Na vrcholoch stien hniezdia orly, čo dokazujú na bielo osraté skaly pod každým hniezdom. Všade tu žijú také malé, veľmi plaché zvieratká podobné škrečkovi, ale ktoré na seba pískajú ako svište. Fotíme si ich, čo je dos? náročné, lebo sú plaché a rýchlo zdrhajú. Dokonca ani môj 200 mm objektív nie je to pravé čo na ne treba. Tí dvaja Enkeho bratia sa správajú ako ukážkoví vandali, lebo robia hrozný randál, kričia po sebe cez celé údolie, počúvajú ozvenu, hádžu do vôd kamene a po tých škrečkoch a vôbec sa správajú ako vagabundi. Po ceste naspä? skúšame chyta? tých škrečkov do bundy, napriek varovaniu, že niektoré škrečky v Mongolsku môžu ma? blchy s čiernym morom. Ale škrečie blchy na človeka, že vraj, nejdú a tak nám to nevadí. Ja nakoniec jedného škrečka chytím a podám ho mongolským bratom. Tí ho však stískajú tak pevne, aby neutiekol, že keď sa ho potom rozhodneme pusti?, chudák ani nevie ako sa volá, len stojí na zemi, nezdrhá a chúli sa do klbka. Všetci si ho fotia z pol metrovej vzdialenosti.

Krkolomnými cestičkami sa vraciame spä? do júrt a neraz sa zdá, že sa prevráteniu auta a následnej smrti v ňom nevyhneme. Prevrátenie samé o sebe by také strašné možno nebolo, ale včera dotankované plné nádrže a 80 litrov benzínu v bandaskách za našim sedadlom dodávajú tejto jazde ten pravý adrenalín. Po príchode dostávame na večeru polievku a mäsovo-ryžovú placku v cestíčku opečenú na oleji . Je to výborné jedlo, aj keď zo všetkého je tu cíti? zápach kôz, oviec a koní. Ale na ten sme si už celkom zvykli. Archi má túto príchu? tiež. Nie je silná, má asi tak 18 %, ale mne moc nechutí. Odmietnu? by však bolo extrémne nezdvorilé, pretože vodka, tak isto ako oheň a niekoľko ďalších vecí, je v Mongolsku svätá.

Diskutujeme odkiaľ sme a tak vy?ahujem všetky leták, prospekty a brožúrky, ktoré o Slovensku mám a tak vytriem kocúra Čechom ,ktorí so sebou nemajú nič podobné. Je to tak trochu moja vnútorná odplata za to, že o Čechoch je tu veľa vedie?. To im ostalo potom ,ako po bývalom Československu uchvátili mongolské trhy, na ktoré teraz vyvážajú bon-pari, kečupy, cestoviny a kopec iných potravín. Podobne ako Poľsko. Slovenské výrobky by ste tu však márne hľadali. Tiež je to dané tým, že počas komunizmu v Československu študovalo takmer 25 000 Mongolov, a väčšina z nich v Čechách, takže v Ulánbátare sa hovorí mongolsky, rusky, anglicky, ale nezriedka sa dohovoríte aj česky. a pre týchto ľudí je, pochopiteľne, Slovensko v tieni Čiech. Prácne preto často vysvetľujeme, že Československo sa rozdelilo a my nie sme Česi, ale Slováci, a že naše krajiny nie sú jedno a to isté.

Zatiaľ čo sa bavíme v gere, vonku sa Mates jaší s deckami, ktoré fascinujú naše stany a prebiehajú z jedného do druhého, tam sa zazipsovávajú a zasa vybiehajú, zanechávajúc za sebou na podlahe vrstvu piesku z ich bosých nôh. Pri jednom zo stanov sme zahliadli futbalovú loptu a tak pred zotmením vyzývame Mongolov na futbalová turnaj, ale nakoniec sa rozdeľujeme medzinárodne, lebo stále prichádza niekto nový prida? sa. Pridáva sa k nám aj Enkeho otec, ktorý má oblečený svoj tradičný del a zápasnícke topánky. Na svoj vek 70 rokov je dos? čiperný a za svoj výkon vo futbale sa naozaj hanbi? nemusí. Spotení a zaprášení sa odbiehame umy? k blízkemu napájadlu pre dobytok, kde si zo studne musíme povy?ahova? dos? vody na umytie. Napájadlo vyzerá tak, že je to vlastne diera v zem, kde sa drží voda, čo je na púšti veľmi vzácna tekutina, nad ktorou je postavený kamenný prístrešok s válovmi. Pastieri niekoľkokrát za deň prídu a zo studne povy?ahujú vodu a vylejú ju dobytku do válovov. Je už dos? chladno a tak dúfame, že takí rozhorúčení v chladnom vzduchu neochorieme. Ešte pokecáme s Enkeho babkou ( nezistili sme koľko má rokov, ale keď si uvedomím, že jeho otec mal 70 rokov … ), ktorá nám povie, že sa každý mesiac s?ahujú, lebo sa minie voda. Tiež hovorí, že tento rok tu ešte nepršalo. Napriek tomu, že máme postavené stany rozhodneme sa spa? vonku, ba čo viac, dávame si budík na 5:40, aby sme videli východ slnka nad púš?ou. Enkeho borómeter tiež potvrdzuje, že v noci prša? nebude, ale dodáva, že stan máme moc blízko pri ceste a že dúfa, že nám ho nejaký opitý vodič v noci neprejde. Líhame si k autu a zaspávame po krátkej debate o tom, čo budeme robi?, keď sa vrátime do Ulánbátaru.

Nedeľa 6.8.2000

Vstávame podľa plánu o 5:40. Je trochu zamračené a tak z východu slnka moc nie je. Všimneme si však, že na horách prší a mračná sa posúvajú k nám. Tak sa teda rozhodujeme zbali? stan, aby sme ho potom nebalili zbytočne mokrý a v spacákoch čakáme čo bude. Mraky sa priblížili a my sme spacáky balili už za výrazného kvapkania. Než sa zavrieme v aute prší na plné gule. ZASA PRŠÍ !!! Domáci asi majú rados?, že sme im preniesli dážď no pre nás to znamená spomalenie jazdy v rozbahnenom teréne. Pršalo od 6:30 do 9:30. Potom sme boli pozvaní na raňajky, kde dostávame ryžu so zeleninou a mäsom. Včera sme chceli vidie? ako sa robí mongolský čaj a archi a tak ideme do druhého geru, kde už je Enkeho mama pripravená všetko nám poukazova?. Je to celkom jednoduché a zapamätateľné. Ešte fotíme rodinu, tradičné odevy a odovzdávame darčeky – jedlo, cigarety, zapaľovač. Kindervajcové figúrky robia deckám veľkú rados?. Lúčime sa s rodinou a vyrážame na cesty okolo 10:30.

Keďže dlho a silno pršalo tak sú cesty vymleté a tak ideme povedľa ciest a krkolomne sa rútime rôznymi náhradnými cestičkami. Najčastejšie sú to korytá riek, ktoré vedú našim smerom, a v ktorých nie je voda. Voda nie je skoro v žiadnej rieke, lebo tie sa napĺňajú len na jar, kedy sa topia snehy a voda steká z kopcov. Že Enke je vynikajúci šofér dokazuje bravúrnou jazdou po štrkovom dne, medi kameňmi a naplaveným drevom. Trochu sme síce poblúdili v kopcoch, ale nám to zasa len umožnilo vidie? ako žijú ľudia v horách Altaja, takže sme sa nes?ažovali. Okolo 18:00 sme teda nakoniec, po niekoľkých zastávkach na fotografovanie, dorazili k nášmu dnešnému cieľu – 20 km širokému a 70 km dlhému pásu pieskových dún Chongoryn Els. Zastavujeme pri turistickom camp tábore Duut Manhan, kde je návštevnícky ger, kde sa asi treba nejako ohlási?, že sme prišli. Tam však nikto nie je a tak sa vyberáme priamo k dunám. V ceste nám však stojí hlboko vymleté koryto rieky, ktorá s vymieľaním v pieskovom podklade moc práce asi nemala. Ideme popri rieke a márne hľadáme nejaký brod, či most. Všetko odniesla rieka. Čo sa nám však podarilo bolo zapadnutie s UAZ-om na hĺbku asi 20 cm do rozbahneného brehu rieky. Rozmýšľame, že čo budeme robi?, ale Enke vylieza a niečo bantuje s prednými kolesami. Nastupuje do auta a naše auto, zázračne prepnuté na pohon všetkých štyroch kolies vyštartuje s blata ako blesk. Napriek tomu, že k dunám je ešte asi 2 km musíme postavi? stany tu, lebo cez rieku neprejdeme. Teda prejdeme, ale len pešo. Chalani chcú ís? na duny, ktoré sa zdajú by? dos? ďaleko až zajtra ráno, ja však dnes večer. Marek sa potom pridáva a vyrážame.

Cesta cez rieku nám robila menšie problémy, kým sme sa nenaučili kam treba stúpi?, aby sme sa neprepadli do blata. Na dunách sme sa vybláznili a trochu pofotili. Rozhodli sme sa zobra? si stan, jedlo a ís? sem spa? a tak sa rýchlo vraciame do základného tábora. Náš nápad sa stretne so všeobecným nepochopením a tak nakoniec zostávame v tábore s argumentom, že keby fúkalo, tak na dunách nezakolíkujeme stan a keby pršalo, tak sa rieka môže dvihnú? tak, že by sme nemohli prejs? naspä?. Argument, že tu nie sme sami nás nakoniec presvedčí a my ostávame spa? tu. Znova staviame stan, ktorí sme po návrate z dún zložili, lebo chalani ho stihli postavi?, kým sme boli na dunách. Budíky nastavujeme na 4:45, aby sme stihli východ slnka na dunách, na ktoré cesta trvá 30 minút.

Pondelok 7.8.2000

Budíme sa o 4:45, ale je zamračené a z východu slnka nebude nič. Takže ešte zaspávame a až o 6:00 vyrážame na duny. Berieme si so sebou fo?áky a kakaové salko. Fotíme camely a duny a mne už dôjde čiernobiely film Konica 400/36, ktorú som si včera skúšobne založil. Tak mením spä? na farebné diáky. Samozrejme som zabudol prestavi? citlivos? filmu na expozimetri, čo som zistil asi po vyfotení 1/2 filmu, takže to bude dos? dramaticky tmavé. Jediné čo ma na tom štve je, že kým som to zistil, nafotil som tak aj Bayanzag . No ale po poriadku.

Z dún sa vraciame okolo 9:00 a o 10:00 vyrážame preč. So zabuchnutím dverí na aute začalo prša?. Mesiace vysušovaná pôda nie je schopná vpi? všetku dažďovú vodu a tak sa odnikiaľ nikam valia potoky vody, cez ktoré náš UAZ, zatiaľ bez problémov, s hravos?ou prechádza. Zasa prechádzame cez hory, cez ktoré sme prišli, avšak na inom mieste, takže vidíme zasa niečo nové. Okrem iného aj mŕtveho kozorožca, ktorého pravdepodobne zo skaly, pod ktorou ležal, zhodil veľký orol, ktorý sa ním kŕmil, a ktorého sme vyplašili. Zastavujeme, fotíme a po krátkom uvažovaní sa rozhodujem mu svojou pílkou na švajčiarskom nožíku upižlika? kus rohu. Po asi 10 minútach usilovnej práce je roh môj a ví?azoslávne nastupujem do auta. Chalani ma trochu nechápu, ale však to nevadí.

Asi po 5 hodinách prestáva prša? a my prichádzame do mestečka Bulgan , kde kupujeme sušienky disko, jablká a chceli sme aj chlieb, ktorý ale je tu v púšti úzkoprofilový tovar. Na predhistorickej benzínovej pumpe, kde sa benzín tankuje otáčaním kľuky ako na starej studni, tankujeme 100 l benzínu a odchádzame. Na blízkej poľnohospodárskej farme, asi jedinej v Mongolsku, kupujeme paradajky a uhorky, čo je veľké spestrenie našej stravy. Je síce pravda, že obidvoje boli skoro rovnako zelené. U uhoriek to neprekvapí, ale u paradajok … Hádam v tom teple dozrejú aj v aute. Rozhodli sme sa hneď sa najes?, ale chlieb, ktorý sme mali ešte z Ulánbátaru už bol celkom plesnivý a tak sme ho vyhodili. V blízkom prameni minerálnej vody Hadat čapujeme asi 20 l pitnej vody a už frčíme ďalej. Trochu sa vyčasilo, ale cesty sú ešte stále dos? blatové a tak ideme trochu pomalšie ako predtým. Po 2 hodinách prichádzame k tektonickému zlomu Togrogiyn Shirea v oblasti Bayanzag. Je to úplne neskutočný pohľad. Blankytne modrá obloha, červené skaly a zelená tráva. Úplná paráda. Keď sme chvíľu chodili po okolí, tak sme našli jedno dinosaurie vajce, ale potom, keď sa nám otvoril pohľad na celé údolie, tak sme zistili, že tých „našich“ dinosaurích vajec tam boli stovky a tisíce. Jediné naozajstné čo som našiel boli 3 priesvitné kamene, o ktorých sa Kamil vyjadril ako o polodrahokamoch . Sú celkom pekné a trochu priesvitné. Varíme obed a zdržiavame sa tu asi 3-4 hodiny, čo sa Enkemu nepáči, lebo vie, že dnes treba prejs? ešte kus cesty.

Medzičasom sa úplne vyjasnilo, cesty vyschli a tak sa po stepi zaliatou zapadajúcim slnkom ženieme šialenou rýchlos?ou. Pred nami sa objavuje fatamorgána a my sa na tom zabávame asi pol hodinu. Zrazu sa v diaľke pred nami, ako atómový hríb, objavuje oblak dažďa a za pár minút do neho vchádzame aj my. Prší ako z krhly. V daždi, trochu pomalšou rýchlos?ou a náhonom 4x4, ideme až neskoro do noci. Na prenocovanie zastavujeme pri zbúranom kláštore Ongiyn Hiydiyn Tuuy o 22:30. za vytrvalého dažďa staviame stan a zaspávame bez večere.

Utorok 8.8.2000

Vstávame o 9:00 za dažďa, ktorý od večera neprestal. Rýchlo balíme veci, aby nezmokli a hádžeme ich do auta, čím tam vzniká ešte väčší bordel ako tam bol doteraz. Ešte sa vybiehame na kopec pozrie? na ten zrúcaný kláštor, ale rýchlo sa vraciame, lebo prší, pôjdeme pomaly, a pred sebou dnes máme viac ako 300 km. Škoda, že pršalo, lebo kláštor bol celkom pekný a rád by som sa išiel pozrie? aj medzi tie múry čo tam ostali..

Naše predpoklady sa potvrdzujú. Tým, že pršalo a prší, všetko je rozmočené a my celé doobedie ideme s kolesami 10 cm zaborenými v blate rýchlos?ou 20 km/h na pohon všetkých 4 kolies. V malej dedinke si o 11:30 kupujeme na raňajky koláčiky Micubiši a kus do surova uvarenej baranej nohy, na ktorú je lepšie zblízka sa nepozera? a pri jedení zadrža? nos a chu?. No čo už. O 13:00 prichádzame do mestečka Saychan Ovoo , kde si kupujeme nejaké jedlo. Enke sa začína rýpa? v našom, stále viac blbnúcom, motore so snahou opravi? ho. Keď skončí nejde to vôbec. Volá na pomoc miestnych opravárenských borcov a spolu sa rýpu v motore od 13:30 do 17:02, pričom s pod auta vonku stojacim ľuďom podávajú rôzne lanká, kryty, ozubené kolesá a nakoniec aj celý radiaci mechanizmus na zaraďovanie rýchlosti, ktorý sa nejako zasekáva. My zatiaľ fotíme miestny úrad telekomunikácii s obrovským satelitom a s 4x3 metre veľkou tabuľou solárnych článkov, obedujeme. Vôbec dnes bol nejaký divný deň, lebo na raňajky bola baranina, na obed plesnivý chleba s plesnivým cesnakom a ruskými rybičkami, ktoré síce mali ešte 18 mesiacov záručnej doby pred sebou, ale chutili dos? nezdravo.

O spomínanej 17:00 hodine sme sa pohli ďalej aj s novým pasažierom, chlapíkom, ktorý nám pomáhal opravova? auto, a ktorý sa potrebuje dosta? do nejakého mestečka, ktoré máme po ceste. Konečne tam teda dorazíme a zis?ujeme, že to nie je malé mestečko, ale fest veľké mesto, do ktorého vedie ASFALTKA !!! Jasné, je to Arvayheer, hlavné mesto aimagu Ovorchangai a pred vstupom doň sa musíme podrobi? policajnej prehliadke. Na naše absolútne prekvapenie tu dostávame čerstvý chlieb, ktorého kupujeme 9 bochníkov a hneď každý stlačíme polovicu bochníka so syrom a paradajkou. ešte dotankujeme 70 l benzínu a odchádzame. Naša 4 hodinová oprava dnes znamená povážlivý sklz a tak 120 km ktoré by sme mali ešte dnes urobi? si musíme necha? na zajtra. Máme pred sebou ešte dos? veľa dní a tak to v pohode doženieme. Kúsok za mestom zastavujeme, staviame stan a zaspávame všetci 4 v stane, lebo to vyzerá, že bude prša?.

Streda 9.8. 2000

Zobúdzame sa do daždivého, zamračeného rána s teplotou 15°C. Okamžite všetci dávame dlhé gate a svetre, ale tí čo môžu, za chvíľu upgradujú na čiapky a fleece, lebo fúka vietor a je fakt kosa. nasadáme do auta vyrážame. Naš?astie na obed definitívne opúš?ame pre nás upršanú a ufúkanú púš? a cez rôzne údolia vchádzame do oblasti, kde sa človek nemusí bá?, že ho odfúkne, vyplaví, alebo upečie, ale musí si dáva? pozor na inú háveď ako sú medvede a vlky. Prechodom cez hory zasa posúvame hranice terénnej zjazdnosti nášho UAZu a vyvažovanie auta pri strmých bočných sklonoch v kopci sa stáva absolútnou nevyhnutnos?ou. Krajina za kopcom nás privíta dedinkou Chujirt, slnkom, oblohou bez mráčika a lávovým poľom, na začiatku ktorého obedujeme. Po ďalších asi 2 hodinách jazdy oným lávovým poľom sa dostávame k dnešnej nočnej prestávke – Orchon Churchré, Orchonskému vodopádu v rezervácii Changai Nuruu, blízko pri jazere Naiman Nuur. Najprv sme si mysleli, že sme to nenašli, lebo ideme ideme, žiadne skaly, žiadna rieka, zrazu sa len pred nami objaví kus oplotenej stepi so stanmi a autami.

Vodopád, tiež volaný Ulaan Cutgalan, bol totiž vytvorený jedinečnou kombináciou sopečných erupcií a zemetrasením asi pred 20 000 rokmi. Je to vlastne 25 m hlboká roklina, do ktorej padá riečka Orchon Gol a vytvára tak pozoruhodný prírodný úkaz. Samozrejmý nápad okúpa? sa tam sme s Marekom uskutočnili hneď po príchode, robiac tak zaujímavé divadlo pre prizerajúcich sa Mongolov, ktorí zväčša pláva? nevedia. Pod vodopádom sme vo vode videli kopec rýb a tak sa všetci šiesti vrháme na chytanie rýb. Po troch hodinách usilovného chytania sa Poseidon vzdá a hodí na háčik Matesa a Mareka dve, asi 30 cm veľké ryby. Je 22:30 a tak utekáme k autu, aby sme ich upiekli. Enke sa však medzitým niekam premiestnil a my, keďže je tma, sme ich hľadali ďalšiu pol hodinu. Nakoniec sme ich našli a po dvoch úspešných prvo-operáciách rybích chirurgov Mareka a Matesa sa nám podarilo ryby vypitva?, upiec? na oleji a ešte za horúca zjes? vrátane toho oleja. Všetkých sa chytá rybárska horúčka a tak rozhodnutie chyta? ryby , kde len sa bude da?, na seba nenechá dlho čaka?. Stan nestaviame, lebo je pekne.

Štvrtok 10.8.2000

To, že sme nepostavili stan sme zasa raz trpko oľutovali, lebo v noci fúkalo jak sviňa a my sme sa kotúľaním v spacákoch v noci posúvali do závetria kolies, ruksakov a ostatných ľudí. Aj Lonely Planet tvrdila, že v noci tam býva kosa, ale kto berie také upozornenia na vedomie?

Hanes ešte ráno utekal niečo chyti?, ale nič sa mu nepodarilo. Zato nejakým policajtom, či vojakom sa podarilo chyti? Hanesa ako pytlačí a tak musel zapoji? všetky svoje schopnosti na vybŕdnutie z tohoto problému. Nakoniec sa mu to podarilo bez ujmy na zdraví a peňaženke, ale pre istotu sa zbalil a bez úlovku išiel spä?. My s Marekom sme sa išli ešte poumýva? do rieky, opra? veci a o 11:30 vyrážame s autom ďalej. Na cestu sme si kúpili 1,5 l takých čiernych ríbezlí, či čo to bolo, ktoré zajedáme s cukrom, lebo sú dos? kyslé. Vlastne v tom boli dva druhy bobúľ. Čierne, tie boli dobré, a hnedo-zelené, ktoré mi chutili ako pokazené mäso a bolo mi z nich trochu zle.

Fičíme zasa spä? tým istým lávovým poľom ako včera, lebo tam vedie iba jediná cesta a pri prechode cez jednu obzvláš? hlbokú riečku nás zastavuje voda našpliechaná do motoru. K tej sme sa dopracovali dos? neopatrnou jazdou cez vodu hlbokú viac ako po kolená, no a tak čakám, kým sa voda dajako neodparí, či nestečie. To sa udeje asi za 20 minút a my zasa uháňame cestou, no viac necestou. Ďalšia naša nútená zastávka je rampa - vstup do národného parku. Včera sme totiž do národného parku vstúpili nejakým bočným vchodom a tak nemáme potvrdenie o tom, že sme zaplatili vstupné. Preto musíme zaplati? teraz pri východe. Pôvodnú oficiálnu sumu 9 000 T Enke nejako ukecal na úplatok 3 000 T, ktoré sme zaplatili a rýchle odišli. Čím viac sa blížime k Charchorinu, bývalému hlavnému mestu starej mongolskej ríše a zároveň sídlu Džingischána, tým sú cesty vyjazdenejšie, rovnejšie a tesne pred mestom aj so stopami asfaltu. Keďže tadiaľto vedie naša cesta k sopke Chorgo a povedie aj naspä? do Ulánbátaru, rozhodujeme sa necha? si chrám Erdene Zuu na cestu spä?. Zastavujeme sa len na trhu, kde si kupujeme nejaké potraviny a zmrzlinu. Vyrážame za mesto, kde obedujeme štandardné menu – polievku a cestoviny. Ja si chystám udice na večer, lebo spa? by sme mali pri nejakej riečke a ďalších pár dní strávi? pri jazere Cagan Nuur, čo podľa názvu dos? hrozí rybami.

Je 18:00 a pred nami je ešte 130 km cesty do Tsetserlegu, hlavnému mestu aimagu Archangai. Cesta je rovná, pekná, moc nedrncá a tak za 4 hodinky v pohode prídeme. Do Tsetserlegu prídeme už za tmy a tak nejaké nástenné maľby na blízkom kopci obetovávame za prejdenie ďalších 25 km cesty. Vieme, že tadiaľto budeme musie? ís? aj spä?, tak možno potom si to pozrieme.

Cestou sme museli prejs? jeden kopec, ktorý je asi nočnou morou všetkých vodičov náklaďákov, ktoré tadiaľto prechádzajú, lebo bol vysoký, dlhý a relatívne prudký. Po ceste sa vyhýbame veľkým kameňom, ktoré si stojace a motor chladiace náklaďaky podkladajú pod kolesa, a ktoré, keď sa potom rozbehnú už nie je čas odklada? nabok z cesty. Načo, veď prídu ďalší, čo ich budú potrebova?. Prejdúc mestečkom Ih Tamir zastavujeme sa pri rieke Hoyd Tamir, kde budeme spa?, aby sme prípadne mohli ís? ráno chyta? rybky. Staviame stan, lebo už nemáme chu? nič riskova?. Vždy sa totiž v noci niečo zomelie – buď prší, keď neprší fúka, keď nefúka a neprší, príde more kobyliek a podobne.

Piatok 11.8.2000

Keďže sme chceli ís? ráno na ryby, budík zvoní o 6:00 a my sa vyberáme k rieke. J a pohľadom znalca odhaduje, že je to príliš novo vybudovaný kanál, moc rýchly, vôbec nevhodný na život priemernej ryby, a o to menej vhodný pre naše udice. Preto sa vzdávam a odchádzam spä? spa?. Ostatí to asi do 8:00 skúšajú, potom to vzdávajú a s fiaskom vracajú sa spä?. Medzičasom sa prišli popás? pohľadom na nás a hlavne trávou nejaké jaky, ktoré fotíme o sto osem. Po ceste sa rúti a následne nás míňa pojazdný hotel, tzv. rotel s názvom Rotel Tour Hotel. Je to taký veľký kamión, v ktorého prednej časti sú sedačky a v zadnej časti postele, kde sa v noci spí. Videli sme to už niekde na obrázku, ale že ho stretneme práve tu si nikto z nás ani nepredstavoval.

Dnes nás čaká „očeň plóchaja daróga“ k sopke Chorgo, ktorú sa nám Sergo snažil vyhovori?, ale sme sa nedali. Neviem si predstavi? čo tá cesta bude zač, to čo sme išli za posledné dva dni cez tie hory, by bolo dos? aj na Lesný Kolesový Traktor. Cesta nakoniec nebola až taká zlá. Cestou sme predbehli ten rotel, ale frčal tak, že sme mali čo robi?. Väčšie kolesá, rázvor a váha určite urobia svoje. Na obed sme sa zastavili pri nejakej riečke, ktorá tiekla v hlbokom údolí a skúšali sme čo to chyti?, lebo sme vo vode zazreli nejaké ryby. Tie nás však vytrvalo ignorovali a k háčikom sa ani nepriblížili. Ondro zatiaľ uvaril ryžu s lanšmítom, z ktorého som si dal, napriek tomu, že som vedel, že lanšmít nemusím ani doma. Bola to chyba a celé popoludnie mi z neho bolo zle. Navečer sme prišli k národnému parku Chorgo – Terchiin Cagaan Nuur , pri vstupe do ktorého sme museli vypláznu? 8 000 T. Odfotili sme si už určite veľmi veľa pamätajúci most a vrútili sa na lávové pole, ktoré oznamovalo prítomnos? sopky, nielen svojím, ale aj všade usadeným jemným popolčekom. C

horgo vysoká 2968 metrov nad morom nás trošku sklamala svojou výškou, lebo sme si neuvedomili, že miestny kraj je v nadmorskej čosi pod 2 000 m nad morom. Takže sopka nám prišla trochu mrňavá. Nevadí, parkujeme pod ňou a okamžite šplháme hore. Obrovský kráter so zaschnutou lávou na kopci aj v kráteri dáva tuši? ako to tu vyzeralo počas sopkiných energeticky náročnejších období. Zostupujeme do krátera spúš?ajúc tak hlučnú lavínu kameňov, ktoré sa nám odvaľujú spod nôh.

Kocháme sa sopkou a asi za hodinu zliezame zo sopky dolu k autu, aby sme sa dostali na miesto, kde budeme spa?. Po ceste však máme ešte dve obrovské diery v zemi, ktoré vyhlasovali za ľadové jaskyne a tak sa tam ideme pozrie?. Je to kúsok a diery v zemi vytvorené vulkanickým spôsobom sú dos? impozantné. Ľad však nachádzame len v jednej z nich. Okrem týchto dvoch dier nachádzame ešte malú puklinu, do ktorej moc ľudí nelezie, lebo je dos? úzka a tak sa tade neprepchajú. My sa však prepcháme a zis?ujeme, že jaskynka vedie kamsi ďaleko pod zemou. Keďže so sebou nemáme baterky, rozhodujeme sa vráti? a zajtra ju preskúma?. Medzičasom totiž padlo rozhodnutie osta? tu spa? dve noci, takže si to môžeme dovoli?. Obchádzame kopec a prichádzame k jazeru Terchiin Cagan Nuur, kde staviame stany. Na večeru varíme cestoviny, mäso a fazuľu. Mne bolo ešte stále blbo z toho lanšmítu a tak som len ochutnal. Nič moc. Chalani sa tiež pritom tvárili všelijako, ale premohli sa a dotlačili to. Možno to bolo tým, že nám sa už minula voda a tak sme na pitie a varenie brali dos? žaburinovú vodu z jazera, čo tej chuti určite nepridalo. Napriek tomu, že si nemyslíme, že sme nejakí sviatoční turisti, pri pohľade na vodu padne jednohlasné rozhodnutie nakvapka? do nej dezinfekčný roztok. Ten však jej výrazne žabacinovú chu? neprerazí. Celkom slušné úspechy sme s jej porážaním dosiahli Marekovými slovenskými chemickými šumienkami s chu?ou á la prací prášok, ale chu? vody sa bránila molekulami - atómmi.

Ja som ešte s Kamilom odišiel nahodi? dve udice, keby niečo, do rána nič. Avšak cestou od jazera sme videli na brehu o kus ďalej oheň a tak sme sa pristavili. Chlapík, asi 40 ročný Kanaďan, nám rozprával o tom, ako cestuje po svete a kecali sme spolu asi 1,5 hodiny. Vyliezlo z neho, že v Mongolsku je už 1/2 mesiaca, ale že celé Mongolsko sa nedá spozna? za menej ako 2-3 mesiace a tak je v podstate len na začiatku cesty. Teraz zháňa niekoho s kým pôjde na úplný západ k Altaju. Keď sme sa pýtali odkiaľ má tak veľa času, hovoril, že to nie je veľa času, lebo na konci januára (!!!) má letenku z Bangkoku do Vancouveru, a dovtedy chce vidie? Tibet, Nepál, Čínu, Vietnam, Laos, … proste maník. Závidím jak hovado.

Keďže od začiatku sme plánovali osta? tu 2 dni, na zajtra si nedávame budík, lebo zostávame a tak sa poriadne vyspíme a potom preskúmame tú jaskyňu.

Sobota 12.8.2000

Vstávame o 10:30 vyspaný do ružova. Chalani hlásia, že za celú noc sa na udice nič nechytili ( v tej vode podľa mňa nič ži? neuvládze … ) a tak to zabalili. Mne včerajšie 3 čierne uhlia pomohli a tak sa opä? na chvíľu cítim dobre. Raňajkujeme podozrivo vyzerajúce rybičky Kilki, z ktorých, ako ináč, mi zasa začne by? divne v bruchu, ale odmietam sa stále dopova? uhlím. Diéta bez rybičiek to musí urobi?.

S Marekom sme ráno urobili rozpočet financií na zvyšok cestovania a zistili, že to nie je nič moc. Tento neplánovaný výlet, ktorý nás vyšiel na 120 USD/os nám to trochu skomplikoval. Ale aspoň máme jasno v tom, čo si ešte môžeme dovoli?. A potom sa to stalo …

Zobrali sme fo?áky, baterky a lano, a vyrazili preskúma? tú puklino-jaskyňu, čo sme včera našli. Vykľula sa z toho asi 25 m dlhá plazivá jaskyňa, na konci s trochu väčšou miestnos?ou v ktorej sa dalo pohodlne sedie?. Najprv som sa tam púš?al s malou dušičkou, že čo keby … ale po ceste sme našli známky toho, že tam už ľudia boli a tak si v pohode ďalej odierame kolená a lakte. Na konci sa fotíme a spoločne zožerieme moju king size snikersku. Po výstupe na slnko božie asi po 1,5 hodine, sa nám krajina okolo hneď zdá o poznanie krajšia. Bol to dos? stiesnene strašidelný, ale parádny zážitok. Potom sme sa lanom ešte chceli spusti? do jednej z tých veľkých dier, ale sme to vzdali, kvôli nestabilite toho previsu, na ktorom sme stáli. Potom začalo prša?. Chvíľu sme sa schovávali v tej našej jaskyni, ale potom sme to vzdali a išli do stanov. Tam sme uvarili polievku a nič nerobíme. Len hráme karty a Marek posúva skóre vo svoj prospech na 10:15 …. 11:15 . Vonku prší a nám zasa padá stan a tak uväzujeme ďalšie prídavné špagáty, aby nám to vydržalo.

Na večeru máme fazuľu s omáčkou, ale nemáme žiaden chlieb, takže to tlačíme len také. Do vody na pitie pridávame grcné Marekove šumienky, aby sme prerazili chu? žabaciny. Zaspávame okolo 22:00, lebo zajtra vstávame o 6:00, aby sme prešli ďaleký kus cesty do Charchorinu.
Nedeľa 13.8.2000

Tri krát za noc som bol vypúš?a? zo svojich útrob nestrávenú fazuľu a celú noc mi to v žalúdku robilo divne nezdravé bublavé a klokotajúce zvuky. Tá fazuľa nebola nič moc samotná a ešte také kvantum. Plus tá voda, v ktorej bohviečo pláva.

Vstávali sme teda o 6:00 a o 7:15 už boli na ceste. Vonku je strašná kosa, asi 9°C, ale nefúka, takže sa nám to zdá lepšie ako vtedy v Arvayheeri. Je zamračené, ale neprší a tak je celkom pohoda. Až na tú zimu. Enke v aute zakúri a my si vychutnávame cestu. Ideme tou istou cestou, akou sme sem prišli, lebo, opä?, iná sem nevedie, akurát trochu rýchlejšie. Hopsáme po ceste ako zajace, ale frčíme skoro stále 40-50 km/h.

Na obed zastavujeme pri skale Taichar Čuluu pri meste IchTamir. Je to obrovská skala týčiaca sa na rovine, kde okrem nej nenájdete ani kamienok. Je preto terčom mnohých miestnych legiend. Sú na nej napísané rôzne nápisy, ale nevieme či majú náboženský, alebo len vandalský charakter. Podľa Lonely Planet je tam popísane len mongolský ekvivalent nápisu „Bol som tu ´ 71“ . Obed nám tvorili ovsené vločky s grankom a salkom, z čoho vyšiel parádny betón.

V Tsetserlegu zastavujeme v obchode, kde kupujeme sušienky, chleby a vodku, aby sme oslávili Kamilove zajtrajšie narodeniny. Zasa uháňame a po niekoľkých extra veľkých hopsoch nám z horného zámku vypadávajú zadné dvere na aute. Ale nerozletia sa úplne, takže ich len pribuchneme a ide sa ďalej. Toto sa nám stane ešte asi 3-4 krát a už sme v Charchorine. Po 300 km a 11 hodinách besnej jazdy.

Nahliadli sme ešte do toho veľkého kláštora, ale hlavný chrám bol už zatvorený a tak prídeme ráno. Dnes sme si ho iba tak narýchlo prezreli a išli nájs? ešte za svetla miesto na spanie. Enke nám vybral miesto pri rieke za mestom, kde už síce sú nejakí ľudia, ale pohoda. Akurát tu strašne fučí a tak vyväzujeme stan čo najpevnejšie. Asi bude v noci prša? a tak sa snažíme.

Úplne pred spaním ešte oslávime Kamilove narodeniny sušienkami a 1/2 litrom mongolskej ražnej fuj vodky Archi. Potom spíme.