Nastal posledný deň nášho gobského výletu. Noc bola neobvykle veterná, vlastne pekelne veterná. Po okolí nám tu behali nejakí domorodci a nám 2x zakopli o stan. Dopadli sme však lepšie ako Kamil s Ondrom, ktorým na stan hodili veľký kameň, a ktorý im do steny urobil dieru asi 10x10 cm. Dal som im kobercovú pásku, ale že si zoberú len kus a večer to skúsia zaši? a potom prelepi?. Plánujú totiž sa od nás asi 100 km pred Ulánbátarom odpoji?, lebo chcú ís? pešo ešte do nejakých kláštorov a potom až do Darchanu – blázni. Vybrali sme sa teda do kláštorného komplexu Erdene Zuu.

Erdene Zuu, ktorý bol prvým centrom lamaizmu v Mongolsku, znamená v preklade Tisíc pokladov. Založený v roku 1586 bol budovaný a budovaný, až ho nakoniec po 300 rokoch budovania dobudovali. Za ten čas si však užil svoje – manšurská invázia prvá a druhá, ktoré boli prvým krokom k jeho zničeniu, potom Stalin so svojimi názormi na lamaizmus a nakoniec komunizmus ako taký. V priebehu týchto rokov bolo, okrem troch chrámov, ktoré stoja a fungujú doteraz, zničených a všetkých 100 chrámov, okolo 300 gerov a zavraždených 1000 mníchov, ktorí v tom čase žili v kláštore. Mnísi a ľudia, ktorí sa snažili zachova? aspoň čo-to pred zničením, zbierali a na rôznych miestach zakopávali poklady a sochy z chrámov. Naneš?astie si však mnoho ľudí v neskorších kľudnejších časoch nevedelo spomenú?, kde vlastne všetky poklady zakopali a tak zostávajú pochované navždy. Mnoho zo zachránených pokladov však bolo vrátených kláštoru a tak oči návštevníkov mohli na nich spočinú? po takmer 200 rokoch, keď bol kláštor sprístupnený v roku 1965 ako múzeum, nie však ako fungujúce centrum lamaizmu. To sa mohlo udia? až po roku 1990, kedy sa do krajiny vrátila sloboda po páde komunizmu.

Do kláštora sme sa dostali za vcelku prijateľný poplatok 1500 T so študentskou zľavou, ktorú sme si vybojovali oháňajúc sa kartou Euro < 26. Dostali sme tiež sprievodcu zadarmo a tak sme mali skoro všetko čo sme si mohli pria?. Fotenie stálo za jeden fo?ák 5 000 T, ale po krátkom presviedčaní sme dostali cenu oných 5 tisíc za celú skupinu a tak sa to tam blýskalo ako pri búrke. Prešli sme všetky tri chrámy a v poslednom sme si vypočuli a nahrali na diktafón sútry čítajúcich mníchov. Fotenie tam nebolo doporučené a tak sme dali len asi 1-2 fotky bez blesku od boku. Uvidíme ako vyjdú. Chalani nám hovorili, že to tu vyzerá trochu viac teatrálne ako v Ulánbátare. Tam to bolo, vraj, trochu realistickejšie. Pôjdeme pozrie? a uvidíme.

Vedeli sme, že kdesi na okolitých kopcoch majú by? obrovské kamenné korytnačky – ochrancovia a zároveň vyznačujúce hranice bývalého mesta. A tak sme sa vybrali ich hľada?. Enke naš?astie nie je začiatočník, a tak nás autom zaviezol až k jednej z nich. Cestou spä? nám opä? Enke potvrdil svoj zmysel pre humor a zaviezol nás k tzv. Fallic Rock.

Fallic Rock je neveľká skala opracovaná do tvaru … oného, hmmm … mužského … prirodzenia …, nasmerovaná do … údolia v tvare … ženského … hmmm …. však viete. Legenda hovorí, že každá žena, ktorá navštívi skalu, musí ma? sex do 24 hodín. To hovorí samo za seba. Iche, ktorá tam bola s nami ….

Po asfaltke frčíme 100 km/h smerom na Ulánbátar. Pri odbočke k Przevalszkého koňom zastavujeme na obed a rozhodujeme sa tam neís?, lebo je to asi 23 km zlou cestou. A navyše tam uvidíme len kone. Trochu iné, ale nám laikom, asi dos? podobné normálnym. A ešte aj ušetríme 3 hodiny. Kamil a Ondra sa balia, lebo nás tu chcú opusti? a ís? pešo do Darchanu. Vzniká veľký problém počas ich odchodu, keď ich Iche nechce pusti? a za každú cenu chce ís? s nimi, lebo sa stratia zablúdia, zomrú a vôbec. Totálna psychologická hra, lebo oni sa jej nevedia zbavi? a ona ich nechce necha? ís? samých. Nakoniec ju po 1,5 hodine prehovoria, že keď prídu do Darchanu, tak zavolajú, že žijú. Tým sa Iche trochu ukľudní a zvyšok výpravy pokračuje na Ulánbátar.

Do Ulánbátaru vchádzame asi o 20:00 a ja sa pri mýtnej stanici ešte fotím pred nápisom Ulánbátar. Zastavujeme na chvíľku pri Sergovi poveda?, že sme dorazili, ale on tam práve nie je a tak ideme rovno do Kindergartenu. Lúčime sa s Enkem, lebo ho asi už neuvidíme. Iche nám sľúbi, že zajtra príde o 11:00 a pôjdeme niekde na obed, takže sa rozlúčime len napoly.

Kindergarten nás privíta plná Čechov – 2 skupiny ľudí, ktoré sa vrátili z Chovzgolu a idú domov. Jasné, že kecáme, vy?ahujeme z nich ich skúsenosti a predávame naše, asi tak do 02:00. My ideme spa? lebo sme mŕtvi, ale oni si ešte sadajú do kruhu, lebo idú hra? mafiu. Po dvoch týždňoch sme sa konečne boli osprchova? a ten pocit si neviete predstavi?.

Utorok 15.8.2000

Ráno vstávame skoro, lebo máme veľa vecí na pláne – internet, darčeky, jedlo na Chovzgol, lístky na vlak do Erdenetu, … Postupne zis?ujeme, že stihnú? to za jeden deň je nemožné a tak, trochu uvoľniac náš program, delíme naše plány na dva dni, s tým, že ostávame tu aj na zajtra. Chodíme po meste, vybavujeme si veci a popri tom sa snažíme stretnú? sa s Iche, ktorá však nechodí a tak kašleme na to. Podľa dohody sa pred State Department Store stretávame s Hanesom a Matesom a chceme ís? na zach. Za ten svet nemôžeme zohna? taxi, ktoré tam chodí a tak berieme bus, ktorý nejde síce priamo tam, ale dos? blízko. Po prechode cez jednu zo špinavších časti Ulánbátaru sa dostávame k prázdnym halám a priestranstvám, kde sme boli na trhu. „Zach onodor uguj, margaš !“ vysvetľuje nám upratovačka na našu neumelú otázku, prečo tu nikto nie je. Paráda, keď pôjdete na trh najprv si zistite či vôbec je. Odtiaľ sa po menších zmätkoch dostávame spä? do mesta a trielime na železničnú stanicu, kde si musíme kúpi? lístky na zajtra do Erdenetu. Cestou nachádzame výborný obchod s potravinami, kde si kupujeme poľské paštéty, ryžu a kopec dobrých vecí na prežitie na koňoch. Na stanici si kupujeme lístok, ktorý nás vyšiel o 450 T viac, lebo si ho kupujeme na zajtra a to znamená rezerváciu. No keby sme vedeli … Prechádzkovým krokom ideme do Kindergartenu a po ceste sa Marek rozhodne venova? 5 USD na dobrú pizzu. V Kindergartene teda prehovoríme Matesa a Hanesa, aby šli s nami, lebo sme našli lacnú pizzériu. Ok, ideme teda internetova? a odtiaľ na pizzu. V pizzerii zis?ujeme, že to lacné čo sme predtým videli v jedálnom lístku boli len polievky, a že samotná pizza je dos? drahá. Tak odchádzame a skúšame český tip na lacnú čínsku reštauráciu. Úspešne. Aj keď po menšom hľadacom úsilí. Slušne sa napchávame a po prvom kole nás Česi opúš?ajú. My si objednávame druhé kolo a s chu?ou jeme mäso na cibule s ryžou. Totálne natlačení ideme do Kindergartenu pomaly, vychutnávajúc si nočný Ulánbátar. Tam zaspávame pomerne skoro, lebo sme unavení z celodenného chodenia po meste.

Streda 16.8.2000

Dnes vstávame zasa skoro o 7:30, lebo chceme ís? do toho kláštora vidie? mníchov a tí sú tam len od 9:00 do 11:00. Prichádzame o dos? skorej a tak sa rozhodujeme ešte naraňajkova? sa paštétou, chlebom a paradajkami. Potom vchádzame do tej ich čitárne, kde nahrávame a trochu fotíme. Musí to prebehnú? veľmi nenápadne, takže netuším ako to vyjde. V jednom z chrámov - Magjid Janraisig Suru, sa nachádza 25 metrov vysoká, 20 ton ?ažká, medená a pozlátená socha Migjid Janraisig (socha Budhu). Po ceste do mesta Marek kupuje mongolskú čiapku pre Toma, ktorú mu sľúbil a spolu kupujeme nejaké darčeky. V meste nasadáme do taxíku a po okružnej jazde po Ulánbátare, keď sme mysleli, že sa už nenájdeme, lebo nás to vozilo do rôznych štvrtí, sme sa doviezli k zachu, teda tam kam sme pôvodne chceli. Počas troch hodín strávených na spomínanom trhu kupujeme takmer všetko jedlo na Chovzgol a darčeky ako misky, paličky, …. Ja som si kúpil ešte zošit, lebo v tomto starom sa mi pomaly dochádzajú stránky.

S plnými ruksakmi sa vraciame do Kindergartenu a hneď zasa vyrážame na obed – cujvan , ktorý nám odporučili v jednom Cajnom gazare Mates s Hanesom. Bolo to dos? dobré, dos? veľa a celkom lacné. Už je na čase ís? sa bali? a tak sa vraciame „domov“, kde strávime hektickú hodinku balením. Odtiaľ ešte rýchlo internetova? a ešte ku kláštoru, kde chceme Ďurovi a Čertovi kúpi? darčeky – obrázky bojovníkov. Išli sme tam večer preto, lebo večer bývajú podobné veci lacnejšie. Nakoniec teda namiesto 2 obrázkov kupujeme 4 obrázky za celkom prijateľnú sumu 13 USD.

Na stanici sa snažíme zisti?, kde sa máme postavi?, ale, ako hovorí Ďuro, čo človek naští proti vetru? Všade je plno Mongolov s obrovskými taškami, takže vôbec dosta? sa na 2 metre ku koľajniciam je číra utópia. Keď o 18:45 pristavia vlak stávame sa svedkami desnej bitky o miesta, dvere a prežitie pred udupaním. Tak ako sú Mongoli apatickí voči meškaniu vlakov, autobusov a ľudí, tak sú nedočkaví, keď treba nastupova?, alebo vystupova?. Možno majú skúsenosti s tým, že vak stojí čojaviem 2 minúty, a kto sa dostane ten ide. Avšak tento náš vlak odchádza až o 20 minút a tak sa len dívame a čakáme až nastúpia všetci. Potom v pokoji nastupujeme, vyhľadáme svoje miesta a vyhodíme svoje bágle na najvyššiu poličku, pre batožinu. Hneď za nimi cestujeme do batožinového priestoru my, lebo nemáme chu? sa tlači? s Mongolmi dolu a navyše ideme celú noc, takže sa budeme snaži? spa? bez zmiznutia ruksakov. Týmto činom sa náš životný priestor na najbližších 12 hodín zmenšil na 180 cm x 75 cm x 75 cm. Zhora teda sledujeme ako sa aj naše pôvodné miesta na sedenie zapĺňajú obrovskými taškami, 50 litrovými bandaskami, balíkmi a ľuďmi. Máme pocit, že vo vlaku je veľa ľudí na čierno, lebo je tu o dos? viac ľudí ako miest. Prichádza sprievodčíčka a kontroluje lístky. Náš odhad sa potvrdzuje a napriek tomu, že veľa ľudí lístky má, veľa ich na najbližšej stanici vystupuje. My si zatiaľ robíme pohodlie, prepočítavame náš rozpočet a dopisujeme denníky. Veselý džavot detí, vravu dospelých a pokrikovanie sprievodčíčky umŕtvuje zhasnutie svetla, znamenia, že je čas noci a pre niektorých, ku ktorým patríme aj my, aj spánku.

Chovzgol

S malými pišpauzami sme spali asi do 7:00, keď už začali Mongoli ožíva?, lebo prišiel deň. Dospeláci na seba zasa vykrikujú, deti chcú jes? a sprievodčíčka za kopy dodatočných rečí roznáša čaj. My sa hore tlačíme sladkými rožkami a pozeráme sa na život okolo seba, teda vlastne pod sebou. V našom kupé je v tejto chvíli 17 ľudí, dva naše bágle a 3 superobrovské cestovné tašky napchaté niečím šuš?ajúcim.

Asi 15 km pred Erdentom zasa začína pri dverách parádna tlačenica, napriek skutočnosti, že vlak má v Erdenete konečnú a tak sa určite dostane von každý. Možno vedia niečo čo my nie, …. vo vlaku je bomba napr. Tak sme sa pozerali ako sa vlak vyprázdňuje a nakoniec sme vystúpili aj my. Pozreli sme si za menšieho názorového konfliktu ceny a časy vlakov spä? a vyšli pred stanicu na stanovište taxíkov. Taxík je takmer nevyhnutný, lebo erdenetská vlaková stanica je šikovne umiestnená asi 13 km od mesta. Za 500 T na osobu sa teda po udaní adresy necháme priviez? až pred dom, kde býva Váňa, teda chlapík, s ktorým sme cestovali vo vlaku do Naušiek. Zvoním, ale nikto nie je doma. Vonku však stretáme susedku, ktorá je taká super, že zavolá do práce Váňovej žene. Čakáme a asi za 15 minút prichádza a pozýva nás dnu. Doma je Dima. Spal a tak nepočul zvonček.

Vyložili sme si veci, ktoré na koňoch nebudeme potrebova?, čo znamená veľa oblečenia, darčeky, a vôbec zbytočnosti. Najedli sme sa a podľa rady vyrazili pred hlavný univermag , kde stoja taxíky chodiace našim smerom – na Moron, hlavné mesto aimagu Chovzgol. Taxikári nám povedali, že oni chodia len do Bulganu, takže len tam a potom nejako odtiaľ. Keďže Bulgan leží našim smerom a na mape vyzerá dos? veľký, sadáme a nechávame sa za veľmi dobrú cenu 3 USD na človeka odviez? asi 70 km na západ. Vedomos?, že sme urobili kardinálnu chybu, ktorou stratíme jeden vzácny deň nášho skracujúceho sa pobytu v Mongolsku, na nás čakala až do neskorého popoludnia. Zatiaľ sa však vezieme spolu s ďalšími 7 ľuďmi v malom UAZ-e. Po 25 hodinách pohodovej jazdy sa okolo 13:00 dostávame do Bulganu.

Pýtame sa na cestu ďalej, ale najnižšia suma, za akú nás chcú taxikári vzia? je 120 USD !!! Hadí prd. Odchádzame hľada? autobusovú stanicu, respektíve počka? do večera. Taxikári si to určite rozmyslia. Chodíme, chodíme hore po dedine a nachádzame poštu, odkiaľ po srandovnom dorozumievaní v rusko- slovensko-anglicko-ruko-nožnom jazyku posielame za 2500 T e-mail Tučkovi, aby nám povedal, ako sa odtiaľ dostal on. Za dve hodiny sa prídeme pozrie? čo nám odpísal.

Prechádzame sa teda po Bulgane, zašli sme si na obed do cajného gazaru, napili sa po domácky vyrábaného sprite a pokecali s dvoma Francúzmi, ktorí sem prišli z Ulánbátaru na bicykloch. Teda vlastne na bicykloch už prešli za jeden rok skoro celý svet, ale zrovna sem prišli z Ulánbátaru. Tiež idú do Moronu. Od nejakých mongolských sprievodcov sa dozvedáme, že odtiaľto autobusy nechodia, iba taxíky. Eda vlastne chodí jeden asi 1-2 krát do týždňa, medzi 5:00 – 12:00 spred pošty. Dos? zlá informácia, ale zatiaľ to vyzerá, že počkáme. Odchádzame sa ešte pozrie?, či si to taxikári nerozmysleli. Rozmysleli, stiahli na 80 USD. Je to lepšie, ale stále nie to čo chceme. My máme informácie o 10 USD, takže 80 USD je nám stále veľmi veľa. Jeden z nich nám však potom vysvetlil situáciu. To čo hovoríme, je pravda, ale nie na tomto mieste. Z Erdenetu každý deň odchádza autobusová linka do Moronu za 10 USD. AHA !!! Takže sa za 2 USD vraciame do Erdenetu a hneď vyhľadáme vodiča, ktorý zajtra ide do Moronu. Dohodneme sa s ním na 10:00 a s fiaskom sa vraciame k Váňovi.

U Váňovcov však nikto nie je doma. Čakáme na schodoch a asi po 1 hodine prichádza z práce Váňova žena, ktorá sa na nás cez celú ulicu usmieva, lebo nás, samozrejme, spoznala a pýta sa čo sa stalo. Vysvetľujeme a vstupujeme do bytu. Skladáme veci a vyrážame poznáva? Erdenet. Internet dnes už nefunguje a tak sa zasa vraciame. Okolo 20:30 sa ešte rozhodneme ís? na návštevu k Seriožovi a Oľge, ktorí, HURÁ !!!, majú moje spodné prizipsovávacie nohávy od mojich gatí, ktoré som si zabudol vo vlaku. Pripravíme im tak veľké prekvapenie a tak nás pozývajú na vodku a nejaké jedlo. Pobudneme asi 1/2 hodinu a už sa musíme vráti? k Váňovi, lebo majú pre nás prichystanú večeru. Dozvedáme sa, že Váňa na celý deň odišiel do Darchanu, príde až o 02:30 a tak sa ho asi nedočkáme. Večeriame a ukladáme sa spa? za tónov Mákov a Samsonovho hlasu rinúcich sa z kaze?áku.

Piatok 18.8.2000

Vstávame okolo 8:30, raňajkujeme polievku, Váňa už je zasa v robote, takže ho nestretneme a jeho žena nás opúš?a hneď po raňajkách. Rozlúčime sa s Dimom a sami odchádzame na trh, kde nám o10:00 ide dohodnutý bus do Moronu. Je naozaj tam, vodič už nás vyzerá a tak sa ešte pred desiatou nakladáme a vyrážame. Vtedy sme ešte netušili, že napriek tomu, že sme sa pohli naša cesta nepovedie priamo do Moronu. Robíme obhliadku mesta, pričom vodič obchádza všetkých ľudí, ktorí sa s ním v predchádzajúcich dňoch dohodli, že chcú ís? do Moronu. V prvom obchádzacom kole im povie, že už je dos? ľudí a že dnes vyrážame. Ľudia si doma pobalia veci a vyteperia ich na ulicu. Druhé kolo je nakladacie. Po naložení rôznych kanistrov, tašiek, bandasiek a 20 kusov kobercov, ktoré sa zmestili len na strechu asi okolo 12:30 konečne vyrážame z Erdenetu.

Zastavujme pri prvom ovoo za mestom a chlapi stiahnu prvú fľašku vodky. Vodiča, ktorý síce mierne, ale predsa si len prihol, nevynímajú. V snahe moc sa neodlišova? dávame si aj my, na š?astnú cestu, zatiaľ netušiac, že je to len jedna z 5 fľašiek, ktoré sa nakoniec vypili. V aute vy?ahujem náš Slovník česko-mongolskej konverzácie a nadväzujeme priateľstvo s mladou kočkou z Chatgalu. Počas asi 2-hodinového rozhovoru nás pozýva k nim domov a my odpovedáme, že uvidíme, ako nám to vyjde.

V lúčoch zapadajúceho slnka a za zvuku soundtracku k filmu Titanic sa rútime zaprášenou stepou v ústrety neznámej, no veľmi blízkej budúcnosti. Padne noc a my si v malom bufetíku kupujeme Snickers, lebo rožky, ktoré sme si na cestu kúpili padli za obe? prvej vodke a ruksaky máme vzadu zahádzané všeličím možným.

Do Moronu prichádzame o 00:30. Tá dievčina, s ktorou sme komunikovali nás zobrala k nejakej jej známej domov, kde sme si na dvore rozložili stan a spali do rána.

Sobota 19.8.2000

Vstávame za zvukov vychádzajúceho slnka a sme pozvaní na veľmi skromné raňajky, pozostávajúce zo suchého chleba, plesnivého tvrdého syru a teplej vody s možnos?ou docukrenia ako čaju. Zo slušnosti si dávame z každého trochu, ale neverím, že takto chudobne naozaj žijú. Tá naša dievčina ide tiež s nami do Chatgalu a tak ideme spolu na trh vybavi? odvoz.

Prvé ponuky sú samozrejme dos? vysoké a tak nás veľmi neprekvapuje cena 40 USD za auto, čo by vyšlo na nás troch dos? draho. Odmietame, lebo vieme, že sa dá aj za 5 USD a menej na osobu. Chodíme chodíme a stretávame australanku Lisu, ktorá tiež ide do Chatgalu. Jasné, že odteraz sa vezieme v tom štyria. Nikto sme od rána nič nejedli a tak ideme na raňajko-obed do blízkeho cajného gazaru. Hana, teda tá dievčina čo s nami išla z Erdenetu je nejaká netrpezlivá a chce sa dosta? do Chatgalu aj za vyššiu cenu, ako sme my ochotní prija?. Takže sa rozhodneme ís? si po ruksaky, aby sme ju neviazali na seba a vraciame sa na trh. Na trhu Hana stretne svojho frajera a tak sa rozhoduje, že ešte ostane a nejde s nami. Sme teda zasa traja, ale v pohode, lebo hneď nám vybavila odvoz do Chatgalu za 5 USD. Nasadáme do asi 100 ročného gazíka, z spod ktorého hrdze sem tam vykukuje aj modrá farba, ktorá isto má svoje najlepšie roky už za sebou aj trikrát. Po krátkej, asi 45 minútovej, obhliadke Moronu a vyzdvihnutí niekoľkých ľudí odchádzame do Chatgalu.

Naše auto, žiaden zbytočný luxus. V roku výroby sa tlmiče ešte asi nevyrábali, čalúnenie na strope asi už obžrali ovce a kozy, ktoré sa takto tiež sem-tam vozia a aj dvere sa mu otvárajú. Problém je, že aj za jazdy v zákrutách, takže Lisa asi 5 krát skoro vypadla. Pohoda. Kúsok pred Chatgalom nás šofér vzal do jeho geru, kde sme boli privítaní, uhostený a obdarovaný kopou árolu, teda práve toho syru, ktorý som priniesol domov. Na znak úcty opätujeme pohostenie darčekmi a už zasa frčíme do Chatgalu. Vodič nás zobral presne pred dom Bayerdalaia, teda chlapíka, ktorý nám bol niekoľkokrát odporúčaný na prenájom koní. Rozlúčili sme sa s šoférom a jeho ženou a vošli dnu.

Všeličo sa tu od Tučkových čias zmenilo. Komerčný turizmus je tu najviac rozmáhajúce sa odvetvie, ale aj tak nás celkom prekvapila skutočnos?, že za všetko treba plati?. Dokonca aj za stan postavený na dvore. Aj ceny sú vyššie ako nám hovoril Tučko. No čo už. Zoznamujeme sa s Alessiou, Taliankou, ktorá je tu už asi tri dni a jazdí si na koňoch. Spoločne s Lisou staviame stan a vyrážame do mesta obhliadnu? nejaký jedálny gazár a možno potraviny. Chatgal však vyzerá ako mesto duchov, lebo nič nie je otvorené, nikto nie je na uliciach, nikde sa nehrajú deti, proste mŕtvo. Nakoniec sme jednu pani prehovorili, aby nám otvorila potraviny a tak sme si kúpili čalamádu k pašteke a Lisa kúpila vodku. Večeru, ktorá pozostáva s onej čalamády, pašteky, disko keksov, cibule a vodky si dávame spoločne s Lisou a Alessiou. Jeme a kecáme, a keď sa veľmi zotmie a zozimie zaliezame k Alessii do geru, kde býva. Tu naša zábava pokračuje asi do 23:00. Ja som dos? mŕtvy a ani vodky moc nepopijem a tak odchádzam do stanu spa?.

Marek mi ráno hovoril, že oni boli ešte asi hodinu a potom išli spa?. Ráno som sa zobudil vedľa Lisy, ktorá spala s nami v stane!

Nedeľa 20.8.2000

Budíme sa skoro ráno, lebo o 10:00 má prís? náš sprievodca s koňmi, aby sme sa nabalili a vyrazili. Triedime teda veci na to čo berieme a čo nie. Rozhodli sme sa, že sme ?ažký frajeri a skúsime sa pobali? tak, aby sme nemuseli bra? a plati? nákladného koňa na veci.

Prichádza teda Njambat, náš sprievodca a ukazuje nám štyri sedlové brašne, do ktorých sa máme zbali?. Teda vlastne len dve brašne, a dve trochu väčšie vrecia, ktoré fungujú ako brašne. Hmmm … Na tretí krát sa nám podarí zbali? to úspešne a po nákupe chlebu v potravinách vyrážame. Na koňoch. Spolu s nami idú aj Lisa s Alessiou, ktoré však idú len 1 deň, lebo nemajú toľko času ako my.

Pomaly ideme a vychutnávame si prvý deň na koni. Smerujeme na západnú stranu jazera, ktorú nám odporučil Bayerdalai ako lepšiu na viacdňový výlet. Obedujeme na skale nad jazerom, na ktorú sme sa dos? dlho a pracne štverali. Po obede, asi o 14:00, nás baby opúš?ajú a vracajú sa spä? dolu k Bayerdalaiovi. My pokračujeme síce tiež dolu zo skaly, ale v smere našej predchádzajúcej jazdy. Marekov kôň Dunčo sa trochu bojí ís? dolu kopcom, možno má nejaké skúsenosti s takými jazdcami ako sme my, a možno sa mu len nepáči ako je naložený. Je to predsa už len starší pán, má 24 rokov, a tak je to pochopiteľné. Zato môj biely koník je určite presne taký biely na akom jazdí Thananos a tak som ho pomenoval Truhlík. Má 11 rokov a je podľa toho aj živý a akčný. Aj Marek aj ja máme žrebcov, takže sú parádny, ale ten vekový rozdiel je cíti? hlavne pri výstupe do kopca, cválaní a únave koní na konci dňa. Cestou sa zastavujeme pri seno hrabajúcich domorodcoch, s ktorými rýchle nadväzujeme priateľstvo vďaka môjmu zoomovaciemu fo?áku a biednej mongolčine, ktorú som si prepísal z Lisinho Lonely Planet mongolského frazeologickégo slovníka. Marek je nejaký mŕtvy a zaspáva na tráve. Sú smädní a tak im dávame našu multivitamínovú vodu, ktorú ocenia. Slušnos? káže.

Za ďalšie dve hodiny jazdy sme dorazili k našej prvej nočnej zastávke. Je to ger Njambatových rodičov, či priateľov. Sme pohostení výborným jogurtom s cukrom, ktorého si naberám 3 plné misky. Ujo, na naše veľké prekvapenie, zo šuflíka vy?ahuje Lonely Planet Frazebook, taký ako mala Lisa a tak sa púš?am do prepisovania užitočných vecí a slov do svojho druhého zošitu, pôvodne určeného na denník. Staviame stan a Njambat nám hovorí, že sa bol práve okúpa?. Nikde nevidno jazero a tak sa pýtame kde. Ukazuje nám malé jazierko v koryte rieky, kde sa ešte udržala voda, napájané maličkým potôčikom tečúcim z lesa. Na večeru si robíme cestoviny so syrom a kukuricou, ktoré sme celé nezjedli a trochu si nechali na ráno. Njambatovi asi moc nechutili, zato však chutili koze, ktorú sme si nevšimli a ktorá nám ich ráno všetky zožrala. Po večeri sme si urobili čas a zaľahli. Teda Marek. Ja som si pri skomírajúcom svetle mojej baterky doprepisovával nejaké slová z Lonely Planet, lebo náš mongolsko- český slovník konverzácie som nezobral, lebo už nebolo miesto.

Za celý deň sme prešli podľa mňa dos? málo, asi len 8-10 km a naj to celé len krokom, takže sme si moc nezařádili. To ale teraz až tak veľmi nevadí, lebo naše ritné svaly si musia zvyknú? a keby sme moc blbli, zajtra si na koňa asi ani nesadneme. A možno sme nejazdili aj preto, lebo naše kone majú ešte stále veľký náklad a boli unavené z toho kopca čo sme šli doobeda.

Pondelok 21.8.2000

V noci trochu pršalo, stan je celý mokrý a tak chvíľu čakáme kým sa vysuší. Moc sa to nedarí, lebo sa prihnal ďalší mrak a začalo mrholi?. Takže ho skladáme mokrý, robíme si čaj a okolo 11:00 vyrážame na kone. Pripravili sme si pršiplášte a vetrovky, lebo zatiaľ moc neprší, ale skoro asi bude. Kone sú zrána nejaké nepokojné, neposlúchajú a nechcú ís?. Keď sme preli asi 500 m, začalo prša? a Marek zistil, že mu zo sedla niekde odpadol spacák a tak sa pre neho musí vráti?. My zatiaľ čakáme a ja využívajúc čas si vyberám svoje červené pončo. To som ale nemal robi?. Môj Truhlík začul šuš?anie, uvidel červený igelit, samozrejme sa splašil a tak som nasledovných 300 m precválal horko-?ažko sa udržiac v sedle. Cestou som ten pršipláš? zahodil, a tak sa Truhlo pomaly upokojil, ale teda … nič moc takto zrána. Marekov spacák, samozrejme, trochu zmokol a môj, aj keď bol vo vreci na sedle, na tom nie je lepšie. Zastavujeme, zosadáme a balíme spacáky do igelitov, aby nezmokli ešte viac.

Ešte trochu popŕcha, ale už je to v pohode a tak ideme ideme až prídeme zasa k brehu jazera Chovzgol, od ktorého sme sa včera trochu odklonili do hôr. Zastavujeme na obed a prichádza k nám strážca národného parku. Zatiaľ máme oficiálne potvrdenie na vstup, ale len do zajtra, takže uvidíme. Spracovávam ho svojou mongolčinou, že dnes je pekné počasie a ako sa majú deti a dobytok. Kecáme, oni fajčia a nakoniec ani nechce to povolenie vidie?. Odchádza na koni bez sedla. Aj ja chcem skúsi?. Raz. My ešte zostávame a varíme si cestoviny so syrovou omáčkou na liehu, lebo nechceme si minú? svoju poslednú paštétu. Po obede sa chceme ís? ešte kúpa?, lebo sa medzičasom vyjasnilo nebo, ale je dos? kosná voda a tak sa len ošplachceme a ideme spä?.

Koňmo sa dostávame ku geru, kde býva Njambat cez zimu. Je tam kopec detí a jedna žena, o ktorej sme ale nič nezistili. Mám, ale dojem že je to jeho sestra. Ponúkajú nám árc , ale nemajú cukor. Takže si prinesieme svoj a aj im trochu odsypeme do misky. Ostávame asi hodinu, hráme sa s deckami a dávame im kindervajcové hračky, z čoho sú celé hotové. Popri brehu jazera sa zasa posúvame o kus ďalej, míňame ger camp Žanchaj, fotíme si jaka a zatáčame k lesu, lebo tu sa niekde uložíme spa?. Chvíľu chodíme hore dole, lebo hľadáme dos? veľa a kvalitnej trávy pre kone, ale nakoniec to miesto nájdeme a utáboríme sa. Staviame stan a varíme gulášovú polievku. Kým nám v kotlíku ochladne ideme sa okúpa? do jazera. Teraz naozaj. Aj sme si poplávali, ale len veľmi málo, lebo voda je fakt kosatá. Keď sa vrátime a najeme, začnem hľada? červíky, aby sme mohli ís? na ryby. Po asi 15 minútach som nenašiel nič a Njambat sa mi srdečne smeje. Lúčne koníky tu tiež nie sú a tak to vyzerá biedne. Pod fúzy uškŕňajúci sa Njambat sa zabáva na neskúsenosti slovenských zelenáčov a začína obraca? polovysušené kravské lajná, spod ktorých vyberá niekoľkých malých červov. AHA !!! Postupne spoločne nazbierame asi 8 červov a ideme chyta?. Po asi 1/2 hodine, samozrejme, nič nechytíme a ani ryby nie je vidno sa vyhadzova?. Njambat nám potom povie, že tam kde je kamenisté pobrežie moc ryby nie sú. Pipík, tak na čo nás sem potom zaviedol, keď vedel, že chceme chyta? ryby? No nič, ešte si dáme trochu gulášu a ideme spa?.

Utorok 22.8.2000

V noci sa utrhol zo špagátu môj kôň, asi išiel za frajerkou, ale potom sa asi za 2-3 hodiny vrátil, na divoké erdžanie Marekovho koňa.

Dnes sme chceli vidie? východ slnka nad Chovzgolom a tak vstávame o 6:00. Je strašná kosa a tak si obliekame všetko čo máme. Ja vy?ahujem teplomer, aby som túto zimu zdokumentoval. Je 1°C, slovom jeden stupeň nad nulou ! Pozeráme a fotíme východ slnka a Marek potom zalieza spä? do stanu, aby dospal to čo východom zameškal. Ja urobím oheň, zohrejem si guláš a urobím čaj. Popritom si dopisujem denník za posledné tri dni, lebo sa mi vtedy nechcelo. Ako si tak píšem, prichádza ku mne krížom cez lúku malý chalan, bosý, ten, ktorého sme včera stretli, keď sme sa boli kúpa?. Priniesol nám čerstvo nadojené jačie mlieko a tak pijem. Ja som mu za to dal čaj, a asi mu chutnal lebo si nalial 3 krát. Asi preto, že bol dos? sladký. Ukazuje prstom na krabičku od fo?áku, v ktorom máme soľ, a pýta sa, že či je to ďalekohľad. Ja, že nie, ale vyberám svoj ďalekohľad so zoomom a ukazujem mu ako sa s ním narába. Potom mu ho dám na krk, nech sa pozerá. Neviem ako to pochopil, ale zrazu mi začal strašne ďakova? a že si môžem zobra? všetko jačie mlieko aj s kanvičkou. Neviem, ale nerád by som, aby to pochopil tak, že mu ho darujem a tak opatrne, ale rýchlo začnem naznačova?, že toto je môj jediný fotoaparát, a že s ním musím foti? ešte na ďalšej ceste. Asi to pochopil a trochu smutný mi ho vrátil. Aby som mu to trochu nahradil, dávam mu nejakú hračku s Kindervajca. No, asi to nie je fo?ák, ale poteší. Volám na Mareka, že keď chce jačie mlieko, tak nech vylezie. Nakoniec vylieza, pije mlieko a dopisuje si denník. Balíme sa a budíme Njambata. Hovorí, že máme ís? dopredu, že on nás potom dobehne.

Asi 3/4 hodinu ideme ako frajeri sami na koňoch vychutnávajúc si pekelnú slobodu na koňoch. Obieha nás Njambat a oznamuje, že dnes sa pôjdeme pozrie? k Catánom. Pôvodne to nebolo v pláne, ale však je to len dobre. Prechádzame popri nejakom maličkom polostrove a tak sa tam na obed zložíme. To ale znamenalo prejs? cez vodou zaliate pole, nad ktorým by sa každý pestovateľ ryže určite potešil. Skúšame zasa chyta? ryby, lebo tu nie je kamenisté pobrežie, ale kdeže. Otvárame pašteku a obedujeme. Po čase prichádza Njambat a vy?ahuje chlieb a bryndzu, či čo to je, a každému natiera chlieb. Nie sme schopní vysvetli? mu, že už sme jedli a tak si dávame. Je to celkom dobré, až na to, že on si to pocukroval, my posolili. Je strašne teplo a tak sa ideme okúpa?, trochu málo poplávame a potom nahatí chodíme po pláži a hľadáme vo vode pekné kamienky, hádžeme žabky a tak.

O 15:00 sme sa pohli kolmo na jazero, smerom do hôr. Asi za 1 hodinu cesty do kopca prichádzame k rodinke Catánov. Sú to vlastne mongoli, ale pochádzajúci z inej etnickej skupiny – Tuvan, ktorá prišla odkiaľsi z Ruska. Síce rozumejú mongolsky a niektorí študovaní aj rusky, ale ich materský jazyk je z tureckej vetvy. Je ich asi 200 a sú veľmi kočovní, pretože musia hľada? špeciálnu trávu, ktorú jedia soby, ktoré chovajú namiesto kráv a oviec. Skutočnos?, že menia miesto pobytu každé 2-3 týždne im nedovoľuje, aby stavali jurty a tak žijú v stanoch, či skôr indiánskych típí. My sme ich našli na konci vyšliapanej cestičky, ktorá nám potvrdila zvesti o týchto Catánoch. Totiž zvesti sú také, že Catáni, aby si uchovali svoju autonómnos?, ale aby pritom mohli kočova? a boli k dispozícii atrakcie hľadajúcim turistom, vysielajú každoročne jednu rodinu do údolia k ľuďom. Táto rodina sa potom „ukazuje“ turistom ako zástupcovia Catánov. Ďalšie dôkazy tejto teórie sú skutočnosti, že za fotky si pýtajú 3000 T, chlapi fajčia holandský tabak balený v originál papierikoch, majú moderné veci, tričko Adidas, … No, ale videli sme soby a ochutnali sme sobí syr, takže to bolo celkom poučné.

Vraciame sa údolím spä? a zastavujeme neďaleko toho polostrova, kde sme obedovali. Tam budeme spa?. Postavili sme stan, Marek chystá večeru a ja s Njambatom idem zasa skúsi? chyta? ryby. Po 1/2 hodine prd chytíme a začína popŕcha?. Tak sa vraciam, večeriame a chceme ís? spa?. Prestalo.

Vedľa nás stanovali 2 Japonky a Thajčan, s ktorými sme sa stretli u Catánov. Asi večer pôjdeme pozrie?. Rizoto, ktoré bolo na večeru bola dobrá grcka a tak sme z neho moc nezjedli. Ja som si potom ešte dal opekaný chlieb, lebo som bol hladný a uvarili sme čaj. Marek potom ešte išiel pozva? susedov na čaj, ale dlho nechodili a tak sme išli spa?.

Streda 23.8.2000

Vstávam „ako obyčajne“ na východ slnka a zobudím pritom nechtiac aj Mareka, ktorý, keď už je hore, si východ aj odfotí a potom zalezie spä? do spacáku. A sa vyvalím von na karimatku a zohrievam si čaj. Na moje prekvapenie vstávajú aj thajlanďania, ktorí sa včera strašne čudovali, že sme vstávali na východ slnka – tak skoro. Aha, ešte mi potom hovorili, že včera večer prišli, ale my sme už spali a tak zasa odišli.

Chcel som si dnes odfoti? pariace sa jazero, ale dnes asi nebola taká zima a tak sa neparilo. Možno zajtra. Aj udice boli vo vode celú noc a nič. Možno zajtra. Ale začínam ma? pocit, že ryby sú len nejaká miestna legenda.

Vstáva Marek aj Njambat, balíme a vyrážame. Po ceste sme stretli dvoch Čechov, Vláďu a Báru, ktorí idú našim smerom a tak ideme spoločne. Bárin kôň je buď trochu lenivý, alebo ju moc neposlúcha, lebo ide stále posledný a robí si čo chce. Pred obedom zatáčame smerom do hôr a asi hodinu trápime kone cestou do kopca. Tam sa v bezmennom údolí zastavíme na obed. Nemáme vodu a ani sa tu nič moc nedá robi? a tak aspoň vyliezame na blízky kopec odkiaľ bude možno dobrý výhľad. No, výhľad bol dobrý a Chovzgol je fakt dos? veľké jazero. Odfotíme si to a zliezame zasa dolu. Po ceste nájdeme nejaké rastliny typu cibule. Marek síce tvrdí, že je to pór, ale tak či tak, zbierame si niekoľko cibuliek na prilepšenie k večeri, lebo naša sa už minula.

Po obede zasa s koňmi schádzame dolu z toho kopca. Načo sme sem liezli nevie nik. Pri troche optimizmu možno obstojí argument, že kvôli tomu, aby sme si pozreli jazero zvrchu. Kto vie? Keďže sme presne v polovici času, ktorý máme by? na koňoch teraz je práve okamih otočenia sa a my sa vraciame po tej istej ceste čo sme prišli spä? do Chatgalu.

Po ceste dolu sa s Marekom rozdiskutujeme o tom, že tu na koňoch len krokujeme a my chceme aj klusa? a cvála?. Preto na úpätí kopca, kde sa naši guidovia zastavujú na obed u nejakého kamaráta, ich predbehneme a strácame sa z dohľadu. Tam si na lúke poklušeme aj pocválame, až sú kone spotené. Je nám ich trochu ľúto, že musia cvála? aj s našimi vecami, ale máme ich už len málo, a tak to nejako hádam prežijú. Keď nás guidovia dobiehajú, síce si všimnú spotené kone, čo sa normálne nestáva, ale nehovoria nič, tak chvíľu ideme v kroku, potom postupne chvíľu klusáme, krokujeme a tak. Cvála? by sme sa už asi neodvážili a asi ani nechceli.

Na večer sme zastavili na tom istom miest, kde sme spali včera, ale hovoríme Njambatovi, že tu nechceme, lebo tu to už poznáme. OK, posúvame sa asi o 1/2 km ďalej a rozkladáme stany. Keďže sme blízko nejakého campu ideme sa pozrie?, či tu blízko nie je nejaký gazar. Je a tak si za 500 T dávame menšiu porciu cujvanu a čaj, ktorý je zadarmo. Tak si dáme veľa, lebo sme hladní.

Po návrate k stanom rozkladáme oheň a varíme kolienka so syrom. Naši guidovia nám ponúkajú výborný jačí syr a tak sa tlačíme aj ním. Povaríme kolienka a všetci ich spoločne skoro všetky zjeme. Pokecáme a keď už je dos? tma skúsim si odfoti? nočnú fotku s baterkami v stane. Uvidíme ako to vyjde. ( Nevyšlo.)

Ideme spa?, lebo zajtra ak to pôjde, tak východ slnka.

Štvrtok 24.8. 2000

Celú noc som spal dos? divne, len som sa prehadzoval a moc som sa nevyspal. Preto som si východ slnka len pozrel a zasa zaliezol dospa? noc. Marek zaliezol tiež, ale potom vstal skorej ako ja a vonku robí čaj. Čo budeme ma? na raňajky neviem. Aha, tak na raňajky bola svinská konzerva s chlebom. Celkom dobrá. Aj čaj. Silný, ruský, z guľatých sáčkov. Od Báry.

Hneď ráno sa Marekov kôň splašil a utrhol sa zo špagátu, no a tak ho naši guidi naháňali asi 15 minút po celej lúke. Celkom sranda. Keď ho spacifikovali, vyrazili sme. Od rána sme sa na koňoch trochu jašili, klusali dopredu a spä? a okolo a bola to paráda. Potom sa zasa splašil Vláďov kôň a vyskakoval a vyskakoval, až to Vláďa nevydržal a spadol na zem. Pritom si prepichol malý sprej so slzným plynom, ktorý nosil v kapsičke na opasku. Preto keď vyliezol na koňa , ten sa furt vrtel, lebo počul to syčanie. Ukľudnil sa až keď ten sprej Vláďa zahodil niekam ďaleko. To už bolo na Báru veľa a tak si povedala, že ona nejde riskova? a pôjde chvíľu vedľa koňa pešo. OK. Po chvíli sme zasa Čechov predbehli o hodný kus a dobehol nás až Njambat, že ideme ku kempu Žanchaj k nejakému jeho kamošovi. Býval v starom odstavenom vagóne. Posedeli sme, Marekov kôň sa zasa splašil, utrhol, ale chytili ho pomerne rýchlo. Keďže sme už potom Čechov nedobehli, bolo nám trochu ľúto, že sme sa s nimi ani nerozlúčili.

Išli sme ďalej až sme pri šli opä? k Njambatovmu geru, kde sme dostali povolenie vyřádit sa na koňoch. A tak sme klusali, cválali po lúke, fotili sa a vôbec. Môj kôň pri tom všetkom nejako zle stúpil a niečo si urobil s nohou, takže sme museli skonči?, ale potom bol v pohode.

Celé poobedie sme išli a na večer sme prišli k miestu, kde sme spali prvú noc. Očakávali sme tam ger, ale ten sa medzičasom posunul inam. Takže sme sa rozložili bez pýtania na to isté miesto a uvarili kolienka. Njambat sa vybral po ceste, kade sme išli dne s spä?, lebo niekde stratil svoj sekáčik a chcel ho nájs?. Ostali sme asi 2 hodiny sami, počas ktorých, okolo chodili a zastavovali sa rôzni Mongoli, ktorým boli čudní dvaja cudzinci bez sprievodcu. Ale najlepší bol aj tak jeden malý chalan, ktorý prišiel, posadil sa, chvíľu hypnotizoval naše otvorené salko a keď sme mu dali ochutna?, tak bol celý š?astný. Vrátil sa Njambat, že sekáčik nenašiel. Škoda ho. Bol z to ho celý smutný.

Potom sme ešte uvarili čaj, do ktorého sme dali všetok cukor čo nám ostal a salko, takže z toho vznikla dos? sladká tyčka. Ale dalo sa. Pýtali sme sa Njambata, že koľko trvá cesta do Chatgalu a povedal, že 6 hodín. Haha. My sme mu povedali, že chceme by? o 12:00 u Bayerdalaia, lebo sme chceli plati? len 1/2 dňa za kone a ešte chyti? do večera auto do Moronu. To znamená o 6:00 vyrazi? a teda o 5:00 vstáva?. Ale vedeli sme, že viac ako 3-4 hodiny to by? nemôže, lebo aj toho malého chalana sme sa pýtali ako je to ďaleko, a on že cez kopec 1 hodina, po ceste okolo 2 hodiny. Njambat chcel pravdepodobne na?ahova? čas. To ale nemal, lebo takto musel vstáva? o 5:00. Hodiny som nastavil na 5:30 a išli sme spa?.

Pokazil sa mi fo?ák, nejde prehodi? čas expozície na viac ako 1/60 sek. Neviem čo s tým urobím, ale nie je to dobré.

Piatok 25.8. 2000

Aj keď budík zvonil p 5:30, vstali sme až o 6:00. Zasa som sa v noci len prevaľoval a moc nespal. Možno za to môže trochu aj tá multivitamínová malinovka, ktorá sa v noci vyliala a celú ju vypil môj spacák, takže som spal trochu vo vlhkom. A možno za to môžu tie kolienka s cesnakovou instantnou polievkou, ktoré zrovna ľahké na žalúdok asi nebudú.

Tak či tak, o 6:00 sme vstali, pobalili sa, urobili oheň, zohriali tú sladkú grcku zo včera a dorazili ju. Vyrážame čosi po 7:00 a pomaly klusáme smerom k Chatgalu. Po ceste stretáme ger Njambatovho kamaráta a tak sme boli pozvaní na raňajky. Doma pečený chlieb s výborným čerstvým maslom a s cukrom. Bolo to super a my sme boli hladní. Začalo prša?, lebo od rána sa k tomu schyľovalo. V daždi ideme ďalej a asi po 1,5 hodine prichádzame k domu kde Njambat býva. Pozýva nás ďalej a ponúka nás maslových chlebom s cukrom a čajom. Moc sa nezdržíme, lebo sme už dos? mokrí a ponáhľame sa k Bayerdalaiovi, kde máme suché veci. Teda len ponožky, ale to stačí. Zistil som totiž, že ponožky nosené 25 dní po sebe bez prestania, strácajú svoje tepelno-izolačné vlastnosti a teda mi začalo by? zima na nohy. Na tom koni ich človek moc neprekrví.

Kým prídeme k Bayerdalaiovi sme kompletne mokrí a tak vchádzame do izby pre návštevníkov, chystáme sa kúri? a osuši?. Prehádzali sme si svoje veci zo sedlových brašien do ruksakov a spýtali sme sa či náhodou niekto dnes nejde do Moronu. Že vraj sa pôjdu spýta?. Asi za 10 minút prišlo jedno z tých dievčat, čo nás ubytovali, že džíp do Chatgalu našli, ale že odchádza hneď. V rýchlosti zaplatíme čo sme boli dlžní, rozlúčime sa s Njambatom, dávame mu nejaké darčeky a mokrí nastupujeme do džípu do Moronu. Fičíme Chatgalom až prichádzame k vstupu do národného parku. Tu by mohol nasta? problém, keby si od nás vypýtali potvrdenie o zaplatení vstupného do NP, ale vonku prší, a tak nás ten vrátnik má na háku. Mame š?astie, lebo sme každý platili len za 3 dni a boli sme tam 7 dní.

Džíp, ktorým sa vezieme má skoro všade diery a tak dnu nefúka a neprší len okienkami, ktoré nejdú zavrie?. Okrem toho mu nejde zaradi? jednotka, nechytá štartér a skapína motor na voľnobehu. Čo už. Krížom cez step sa rútime kamsi mimo ciest do stredu Mongolska zohna? ešte nejakých ľudí, ktorí chcú ís? do Moronu. Prichádzame k chalúpke, kde sa už tlačí asi 10 ľudí a pozývajú nás dnu. Tam nám ponúkajú čaj a … maslový chlieb s cukrom. Sušíme sa pri peci a vychutnávame si super atmosféru v chalúpke. Po asi 1/2 hodine, kedy sa už všetci najedli a napili, my sme sa oschli tak vyrážame ďalej. Do auta nám pribudli ďalší dvaja ľudia, takže je nás teraz aj s vodičom 8. Po asi 15 prestávkach kvôli skapatému motoru, nezaradenej rýchlosti a čojaviem ešte čom všetkom sa asi o 18:00 dostávame do Moronu. Zaujímavé bolo, že keď sme prešli cez nejaký obzvláš? veľký hrb, na ktorom sme nadskočili, šofér za jazdy otvoril svoje dvere a pozeral sa dozadu na zadné kolesá. Mám silný dojem, že kontroloval, či sme niekde nestratili zadnú nápravu. Keby sme stratili, tak by som sa nečudoval. Asi by sme si to ani nevšimli, lebo v tom trasení a vŕzganí auta by tento detail isto zanikol.

Šofér nás priváža na trh odkiaľ chodia linky do Erdenetu. Pýtame sa na dnes, ale dnes už nič. Až zajtra. Ták nič. Chodíme po trhu a hľadáme niečo na jedenie. Nakoniec nachádzame tie poľské paštéty, ktoré sme si kupovali v Ulánbátare. Všetko už máme a tak ideme hľada? miesto na prenocovanie. So stanom. Trochu sa obávame, lebo vo veľkom meste by nás v noci mohlo stretnú? všeličo nepríjemné, ako napríklad skupina stanuchtivých opitých mongolov. Tak trochu zneužívajúc povestnú mongolskú pohostinnos? sa pýtame mladého chalana, kde sa tu dá prespa?. Že máme stan, ale nevieme kde sa tu dá rozloži?. Ako sme predpokladali pozýva nás k nim do dvora, že tam si ho môžeme rozloži?.

Staviame stan, robíme večeru a chlapík stále chodí okolo, obzerá si, pýta sa čo je čo a na čo to je, chce si so mnou vymeni? hodinky a chce zo všetkého ochutna?. Tak sme mu dali ochutna? švédske kvapky a potom už nechcel nič. Vlastne si ešte vypýtal instantnú cesnakovú polievku, ktorú mu s rados?ou dávame. On nám na oplátku prináša, no čo asi, maslo, chlieb a cukor. Ochutnáme a on odchádza do domu. My zaliezame do stanu ,kde Marek varí, vylieva a znovu varí polievku. Ja zatiaľ dopisujem tieto riadky. Popritom si pochrumkávam biele vietnamské arašidy v cukre a je pohoda. Uvidíme zajtra. Keďže je 3 deň odvtedy čo som si naposledy umýval zuby a 6 deň čo som sa naposledy umýval, začínam ma? hygienické potreby na rôznych častiach tela rôznej intenzity. Zaspávame v suchu a bezpečí.

Sobota 26.8.2000

Vstávame o 7:30, lebo o8:00 nám ide bus do Erdenetu. Neraňajkujeme, lebo máme trochu časový sklz, len Marek dojedá svoju hnusnú zemiakovú polievku zo včera. Balíme stan a zis?ujeme, že doma a na dvore už nikto nie je. Ako pozdrav nechávame nejaké pohľadnice a brožúrky zo Slovenska, zatvárame dvor a mierime na trh, kde už stoja autobusy. Ešte tam ani nedorazíme a už nám vybieha oproti ten chlapík, ktorý nás sem do Moronu priviezol Vieme, že ide za 10 USD a tak si hneď k nemu sadáme.

Vyrážame skoro okamžite, čo nám dáva istú nádej, že sa do Erdenetu dostaneme ešte dnes a v rozumnom čase. Postupom času ju však stráca, hlavne pre fakt, že ešte o 12:00 krúžime po Morone a zbierame ľudí, ktorých sa nakoniec aj s nami nazbieralo 27. V 9-miestnom aute. Pohnú? sa 1 cm je takmer nemožné. Sedíme na zadných sedadlách a pomaly nám tŕpnu nohy. Po 4 hodinách bez pohybu ma začínajú bolie? kolená. Keďže už druhý deň prší, cesty sú rozmočené a rozblatené a tak ideme pomaly a zapadávame do blata. Cesta ubieha pomaly a napriek tomu, že sa na zadných sedadlách striedame, je to dos? utrpenie. Auto sa kolíše a nadskakuje a tak jednej mamičke príde v aute zle. Vodič zastavuje a ona vybieha von vraca?. Vodič jej hovorí, že my máme tabletky proti tomu ( videl nás ako dávame jednej kočke čierne uhlie, keď sme s ním šli do Moronu, ale aj tak jej nepomohli.) a tak nás prosí, aby sme ich vybrali a dali jej. Marek vy?ahuje čierne uhlie a zrazu sa pred neho načiahne asi 15 rúk. Marek teda rozdal asi 30 tabliet a pokračuje sa ďalej. Ľuďom je zle ďalej, lebo čierne uhlie tento problém nerieši, ale nezastavuje sa a tak mongoli grcajú von z okien. Nám s Marekom naš?astie zle nie je, až na tie boľavé kolená zo sedenia. Cesta pokračuje pomaly ďalej, dážď neprestáva a padá noc. Ideme len asi 20 km/h v štýle 2-1- redukcia-1-2 a znovu. Okolo 21:00 nám je jasné, že do Erdenetu tak skoro neprídeme. Po ceste stretáme UAZ zapadnutý do blata predným kolesom a tak mu pomáhame z problému tým, že ho vytlačíme. Ide sa ďalej a asi po hodine jazdy zrazu zastavujeme. Motor sa vypne, svetlá pozhasínajú a stojíme. Po asi 10 minútach sa na naše hlasité otázky dozvedáme, že šofér je unavený a chce si pospa?. Obyčajne chodia dvaja, ale dnes, lebo je veľa ľudí sa do auta nezmestil. Adrenalín stúpa, hlavne preto, že on si sedí a spí sám na veľkom sedadle pre šoféra a my sa vzadu tlačíme 3 na jednom sedadle. Spí teda asi 1/2 hodinu, keď už to prestane bavi? aj jedného ujka a tak silno treskne dverami, až ho zobudí. Pokračujeme.

Nohy, teda kolená ma bolia príšerne. Sem-tam na prudkom kopci vysadáme, aby auto vôbec vyšlo, alebo zliezlo po rozmočenom , čo je jediná príležitos? na vystretie si nôh. O 2:00 ráno znovu zastavujeme, vypíname motor, zhasína sa a je tma. Auto je na kopci a tak je naklonené tak, že sa všetci tlačia na spodných ľudí. Už sme nahnevaní dos? slušne, lebo nikto nám nič nepovie a ani neodpovie. Pýtame sa, že čo sa deje, stále dôraznejšie, ale nikto nám nevie, alebo nechce poveda?. Šofér spí. Niekto zažal svetlá a pár ľudí vystupuje. Nahnevaní vy?ahujeme pašteku a jeme veľmi nahlas. Niekto sa na nás vzdorovito pozrie a veľavýznamne zhasne svetlo. Chvíľu sa hrabeme v ruksakoch, vy?ahujeme a veľavýznamne zažíname baterky a pokračujeme v jedení. Sem tam sa spýtame, čo sa deje, ale nikto nič. Tak, síce veľmi sebecky, ale nahnevane dojedáme pašteku a nahlas sa bavíme. Keď dojeme, opýtame sa znovu. Konečne to niekomu zaplo a povedal nám, že nemáme benzín. Bandasky, ktoré sa normálne vozia, nemáme, lebo bolo veľa ľudí. Musíme teda čaka?, kým pôjde okolo nejaké auto, od ktorého benzín kúpime. Mongoli sú ako ovečky, jasné, že čo sa tu už dá robi?, ale … Budíme šoféra, nech nám otvorí zadné dvere, aby sme si mohli vybra? ruksaky celé. Staviame si stan, lebo prší a ukladáme sa spa? len tak oblečení. Ľahneme si na karimatky a len tak sa prikryjeme spacákom, aby sme boli prichystaní, keď bude benzín. Prichádza ešte jeden mladík, či si môže ľahnú? tiež, a tak ho vpúš?ame a zaspávame.
Nedeľa 27.8.2000

Budíme sa o 7:00 na oznámenie chlapíka, že máme benzín. Nasadáme do auta a asi po 3km !!! dorazíme do Erdenetu. Rozvážame ľudí po celom meste a uis?ujeme sa, že Mongoli sú leniví ako svine, lebo každý sa nechá vysadi? presne pred svojim vchodom ,aj keby to bolo len o 200 m ďalej, ako vystupoval niekto iný. Tak sa aj my nechávame po všetkých tých problémoch nechávame vyhodi? pred Váňovým domom a vstupujeme do bytu. Opä? nás privíta jeho žena, že chlapi išli na ryby a vrátia sa až večer. Sprchujeme sa a balíme si ruksaky, kde dávame všetko, čo sme si tu nechali, keď sme išli na Chovzgol.

Potom vyrážame do mesta, aby sme pointernetovali a vôbec, neotravovali Váňovú ženu. Internet je zavretý, takže ideme po obchodoch pozrie? čo kúpime ako darčeky. Rozhodujeme sa kúpi? bonboniéru a ideme pozrie? Oľgu a Seriožu. Nie sú doma. Vraciame sa k Váňovcom, ale tiež nikto nie je doma. Takže sa vraciame do obchodov nakúpi? veci na Bajkal a darčeky, aby sme nemuseli toľko zajtra. Ešte ideme pozrie? Oľgu, ale otvára nám Serioža, že Oľga nie je doma, je v robote, ale že ju môžeme ís? pozrie?. OK. Oľga nás privíta, má pohodovú robotu, takže sa nám môže venova? a posiela Seriožu kúpi? niečo na jedenie. Vracia sa so syrom, klobáskou, šalátom a samozrejme vodkou. Sedíme, jeme a kecáme ako bolo na Chovzgole. K Váňovi sa vraciame o 19:00, kde Marek pozerá video Spawn, strašnú sprostos?, a ja si dopisujem denník.

Prišli chlapi, tak sme povečerali a zaľahli do Dimovej izby. Sľubujeme si, že budeme dlho spa?.

Pondelok 28.8.2000

Vstávame o 10:00 vyspaný do ružova, keď nás zobúdzajú na zvonček zvoniace dievčatá, ktoré prišli za Dimom, lebo už dva dni ho nevideli. Aby sme moc nezavadzali rýchlo sa obliekame a vypadneme von. Ideme k Seriožovi, ktorý nám má ukáza?, kde je vlaková pokladňa v meste, lebo stanica je ďaleko za mestom. Oľga nás privíta s tým, že sme určite ešte neraňajkovali, a že nám už robí palacinky s brusnicovm lekvárom. Paráda.

Ideme k pokladni, ale tam je strašne dlhá rada a tak to vzdávame, že si lístok kúpime na stanici. Serioža odchádza domov a my ideme na internet. Ostávame len chvíľku, lebo o 12:00 máme ís? k Váňovi na obed. OK. Po obede sa vyberáme pokupova? posledné veci na trh. Čaje, jedlo a tak. Po ceste spä? sa ešte zastavíme u Oľgy, ktorá nám kázala prís?, lebo nám chcela upiec? na cestu nejaké mäso a chlieb. Prežíva to viac ako my, ale sme radi, že je taká zlatá. Rozlúčime sa a ideme sa domov pobali?. Ešte máme trochu času a tak keď sa pobalíme utekáme ešte na internet. Boli sme tam príliš dlho a čas letí a tak po návrate k Váňovi len schmatneme ruksaky, rozlúčime sa a pádime na vlak. Našli sme taxík za 2x200 T, čo veľmi slušné. Menej slušné bolo, že po príchode tam chcel 2 x 500 T. Dali sme mu 500 T, že nech nevymýšla, lebo dostal sto naviac. Ale potom sme radšej rýchlo odišli.

Lístok sme v pohode kúpili a nasadli do vlaku. Nevedeli sme čo robi? a tak sme vytiahli karty, aby sme do Darchanu nezaspali. Všetci mongoli v našom kupé sa hneď zaujímali o naše karty, a že nech ich naučíme ako ich hrajeme my. Tak sme ich naučili amerického žolíka, čím sme si pekne navarili, lebo ďalšie 4 hodiny sme hrali len karty. Nebolo to zlé, ale dos? veľa. Potom sa tam objavil chlapík s gitarou, ktorú nevedel naladi?. Ja, ?ažký frajer som to tiež skúšal ,ale ani ja som to nedokázal. úplne desná gitara. Na chvíľu zmizol a potom sa vrátil s naladenou gitarou. Asi ju naladil ten peruánsky gitarista, ktorého som videl na ňu hra? asi o 2 vagóny ďalej. Tak oni hrali, aj my sme hrali a bolo fajn. Naraz prišiel Darchan a my sme v panike vystupovali. Prišli sme o 0:30 ráno. Dovidenia

Utorok 29.9.2000

V Darchane ma zasa raz Marek dožral svojím prístupom Hŕŕ na ně !, čo znamená rozhodovanie bez akýchkoľvek informácií o možnostiach. Pozeral som, že ako a ktoré vlaky chodia a ktorý nám je najvýhodnejší, a on že je to blbos? a treba sa postavi? do radu a potom sa možno niečo uvidí. Tak stojí v rade a ja strážim ruksaky. Keď dôjde na radu k okienku, po vysvetlení toho čo chce, ho volajú dnu do búdky a tam kupuje lístok. Neplatí mu bezplatný lístok, lebo by si to musel kupova? v medzinárodnej kase a tá je teraz zavretá. Nakoniec teda kúpil lístky do Suchbátaru, že tam prídeme cez deň a medzinárodná kasa bude otvorená.

Najeme sa, počkáme na vlak a keď príde, vylezieme do batožinových priestorov hore a tam spíme až do Suchbátaru. Tam prichádzame o 5:00 ráno a tak je ešte dos? času spa?. Prejdeme popri trati o kus ďalej, rozkladáme stan a spíme ďalej do 10:00.

Vraciame sa na stanicu, ktorú zrovna opravujú a tak je centrálna kasa nefunkčná, čakáreň rozbitá a tabuľa s rozpisom vlakov chýba. Takže o vlakoch nevieme nič. Nachádzame provizórnu kasu, kde nám kasírka oznamuje, že na dnes lístky nie sú. Z jej pohľadu je jasné, že si veľmi dobre uvedomuje, kto má lístky a kto dáva úplatky. Na zajtra nevie, že až zajtra. Proste mongolská úplatková ústretovos?. Zajtra ráno však ide o 9:45 vlak a tak sa máme prís? o 8:00 opýta? na lístky. Čo človek naští proti vetru ? Vonku na tráve stretáme skupinu 6 Poliakov, s ktorými sú dvaja mongolskí manželia s dcérou, ktorí pracujú v Poľsku a tak rozprávajú poľsky. Oni sa tiež chcú dosta?. Tá pani pre 4 z nich vybavuje lístok na dnes večer do Ulan-Ude za 13 000 T + 5 000 T úplatok. Ono to vlastne bolo tak. Aj nám povedala, že sú lístky, ale až do Ulan-Ude. Plus 5 USD úplatok. My, že chceme ís? len do Nauški. Nie, taká možnos? nie je. Chápete. Oni to berú, lebo majú dos? peňazí a aj sa trochu ponáhľajú. My však odmietame takúto kalkuláciu a aj s dvoma zvyšnými Poliakmi sa dohodneme, že večer skúsime uplati? za lacnejší peniaz ruských provodnikov. Nás tiež trochu tlačí čas, lebo zajtra nám končia víza v Mongolsku. Skúšali sme ešte jednu možnos?, že dáme kasírke všetky naše tugríky čo máme, asi 15 000 T, nech nás dovedie do vlaku a vystúpime v Nauškách, lístok nepotrebujeme, ak sa tam dostaneme. Teraz je ale na obede, takže uvidíme.

No tak tá možnos? nám nevyšla, lebo o tom s nami nechcela ani hovori?, zabuchla pred nosom dvere a nič. Čakáme do večera na vlak a skúsime sa dohodnú? s provodnikmi. Celé poobedie hráme karty, kecáme a meníme bankovky za malé darčekové bankovky a tak.

Je 21:00 a prišiel náš vlak. Tí 4 poliaci sa tam v pohode dostali, ale nás nechutný tučný mongolský náčelník polície vyhodil od vlaku a tak zmaril naše šance. Vlak tu bude ale ešte stá? 3-4 hodiny, takže máme dos? času. Okolo chodia ľudia a pýtajú sa čo nenastupujeme. Hovorím, že nemáme lístky, lebo vo vlaku niet miesta, dúfajúc, že nám niekto z nich nejako pomôže. Nakoniec k nám príde jeden železničiar, že čo je, a tak mu vysvetľujeme našu situáciu. Tvrdí, že miesto vo vlaku je a tak zavolá mladú peknú babu, ktorá rozpráva super po anglicky, o ktorej tvrdí, že je colníčka. Tiež hovorí, že vo vlaku miesto je, a tak, že nám pomôže. Po asi 1/2 hodine prichádza nejaký mongol v uniforme, že ak si kúpime v kase lístok do Ulan – Ude, tak nebude problém. Aha, tak to sme vedeli. Evidentne kasa a vlakvedúci spolupracujú na úplatkoch. Situácia je ale trochu iná ako predtým, lebo teraz by sme zaplatili legálnu cenu, lebo tá colníčka by to tam dotlačila. Takže by sme ušetrili tých 5 USD na úplatku kasírke, ktorá bola fakt odporná vo svojej moci predajcu lístkov.

Kasa je však zavretá a tak, hovoríme, sa nedajú kúpi? lístky. Ona to, že smola, zajtra. Nakoniec ho ešte uhovoríme, aby nás doviedol za náčelníkom vlaku, že sa skúsime dohodnú? s ním. To je naš?astie Rus, lebo vlak je ruský a keď mu to vysvetlíme, hovorí, že jasnačka a púš?a nás do vlaku. Musíme si však kúpi? normálne lístky. To je v pohode, takže si kupujeme regulérne lístky do Nauški, ja za 250 R a Marek za 130 R, lebo mu uznali čas? bezplatného lístku. Papierový lístok však nedostaneme, takže im to asi šlo do vrecka, ale to nevadí. Je to jedno z najlacnejších možných riešení, lebo menej peniazmi sa uplati? nenechali.

Hranice sme prešli bez problémov a o 23:27 moskovského času sme v Nauški. Chceme si ešte kúpi? lístok do Bajkaľsku, ale povedali nám, že oni teraz vybavujú len tento vlak do Moskvy a teda náš vlak až zajtra ráno. Ešte nám vysvetlila, že podľa nového vyhlásenia, Marek ak chce využíva? ten svoj lístok, musí plati? medzinárodnú miestenku, lebo má medzinárodný lístok. Rozdiel je asi takýto : Nauški – Sludjanka – medzinárodný vlak s medzinárodnou miestenkou 600 R, tá istá trasa normálny vlak s normálnou miestenkou 30 R. Vyšli sme do parku pred stanicou, rozložili stan a spali do rána. ?ažko poveda? koľko bolo hodín, lebo sú tu aktuálne 3 časy: moskovský 22:30, lokálny 02:30 a mongolský 1:30, ktorý mám ešte stále na hodinkách. Myslím, že je to tak, ale môžem sa mýli?, lebo v tom mám hokej aj ja.

Streda 30.8.2000

Ráno sme sa zobudili na dos? veľa tepla. Na náš stan praží slnko ako najaté. Vstávame a vraciame sa na stanicu. Pokladňa je ešte zavretá a tak si sadáme vonku a raňajkujeme. Prichádza vlak Irkutsk - Ulánbátar a vyliezajú z neho Američania a Nemci, s ktorými kecáme o Mongolsku. Meníme naše zostávajúce tugríky za doláre a dávame im rady.

Odchádzajú a Marek ide kúpi? lístky do Bajkaľsku. Mňa stojí 57 R, Mareka nejakých 30. Paráda. Sedíme a čakáme a stretnú nás nejakí Austrálčania, s ktorými pôjdeme v tom istom vlaku. Idú do Ulan- Ude a odtiaľ do Vladivostoku. Hrozne rýchlo, dlho a hlasne rozprávajú, takže im rozumieme asi len polovicu. Sú v inom vagóne ako my a teraz neviem či je to š?astie, či nie.

Sedíme vo vlaku a ideme smer Bajkalsk. Máme pred sebou 12 hodín jazdy a tak čítame a obzeráme si spolucestujúcich. Väčšina z nich ide len 2-3 zastávky, takže nám nepríde veľmi drzé, keď ležíme na posteliach hore. Ľudia sa striedajú a ruštinou, ktorá nám po Mongolsku príde ešte krajšia ako predtým, sa rozprávajú o svojich bežných problémoch. Vo laku tiež stretáme Burjatov, ktorí sa tak trochu podobajú na mongolov, ale predsa len sú iní. Prechádzame totiž Burjatskou republikou, ktorá síce má nejaké autonómne práva, ale v podstate je pod nadvládou Ruska. Neviem z akého dôvodu jeden z nich preváža nejaké drogy, čo sa mu však moc nevyplatí, lebo hneď na ďalšej zastávke nastupujú policajti a zbalia ho. V topánke mu našli nejaký balíček. Komisár s prísnym výrazom v tvári a s pištoľou pod pazuchou vypisujem protokol, dáva ho podpísa? svedkom a odvádza vinníka preč.

Cesta zasa v pokoji ubieha a prichádza sprievodca. Pýta sa nás či sme Germáni.

- „Nie, Slováci“ odpovedám.
- „Hmm… a to je kde?“ pýta sa ďalej. „Viete ja som celý život v tomto vlaku prežil a knihy a časopisy tu moc nemáme.“
Vysvetľujeme mu, že odkiaľto sme, on pokýva hlavou a dodáva:
- „A v Tatárii ste už boli?“
- „Ešte nie.“ hovorím.
- „Tam treba ís?.“ pokýva hlavou a s úsmevom odchádza.

No nemajte radi takýto kraj!

O 4:50 dorazíme do Bajkaľsku a vystupujeme. Všade je ticho a kľud. Staviam stan a spíme.

Štvrtok 31.8.2000

Budíme sa až o 11:00, lebo sme posledné dve noci spali dos? málo a tak sme chceli dospa?. Raňajkujeme a je príjemne chladno. Jeseň začala už aj tu a tak nám do raňajok padajú žlté listy z briez a osík. Jeseň v Rusku. Človek skoro cíti, že kdesi odtiaľto museli prís? jeho predkovia. Nostalgia.

Bajkaľsk nie je, ako sme si mysleli, malá dedinka, ale pekné malé mestečko, ktoré si žije ako každé iné mestečko u nás. Výnimkou sú možno len údené ryby, ktoré sa tu predávajú údené , pečené, cesnakové, všakovaké. Prechádzame rínkom a zis?ujem, že odtiaľto napriek mape, nevedú žiadne lodné trasy. Mapa už je možno poriadne stará. Teta nám hovorí, že odtiaľto vyrážajú len expedície. Musíme ís? ďalej, do Sludjanky. Električka ide až večer, a tak ideme stopova?. Jedna milá ženščina nám však povie, že aj autobusy chodia, číslo 103 hovorí, a tak ideme na zastávku autobusu. Chcel som sa ís? pozrie? k Bajkalu, ale Marek, že to už by sme tam aj nocovali a tak nejdeme. V Sľudjanke. Možno. Ako si tak čakáme na bus, opýtal som sa chlapíka, ktorý sedel pri nás, kedy ide ten autobus. Nevedel, ale začal som tým rozhovor, ktorý trval veľmi dlho. Chlapík nám totiž našiel taxík, ktorý išiel do Sludjanky za rovnakú cenu ako autobus a tak sa vezieme aj s chlapíkom v taxíku. Jemu, že ide električka so Irkutska o 19:00 a tak s nami môže dovtedy by?. My, že OK a tým sme si tak trochu pod sebou podpíli konár, lebo sme sa ho potom nevedeli ani na chvíľu zbavi?. Nebolo to úplne zlé, ale stále s nami chodil a všetko sa nám pokúšal vybavi?. Bolo to trochu nepríjemné. Cestou sme ešte stretli ďalšieho chlapíka – vodáka, ktorý bol so svojou 16-ročnou dcérou splavova? nejaké rieky tu blízko. Svoj nafukovací katamaran mali so sebou v obrovských ruksakoch. Bol asi trochu opitý a ešte aj nás pozýval na pivo, ale nejako sme sa z toho vykrútili.

Zo Sludjanky sme chceli ís? loďou do Listvjanky, ale, podobne ako v Bajkaľsku, žiadna loď tadiaľto už nechodí. Takže, nechte si zajít chu?. Ďalšia možnos? bola ís? električkou do Port Bajkalu a vidie? nádherné útesy a tunely, ktorých je po ceste strašne veľa. No ale električka ide až zajtra na noc, takže by sme to aj tak nevideli. Nuž sme sa teda rozhodli ís? do Listvjanky cez Irkutsk, teda tou istou električkou ako idú ten chlapík z Bajkaľsku aj pripitý vodák. Bude to asi ďalší vodkový maratón. Možno nás zachránia 3 Nemci, ktorí tak idú tiež, ktorí ale nie sú príliš zhovorčivý. Uvidíme. Električka ide až za 4 hodiny a tak sme si dali veci do úschovne a išli pozrie? Sludjanku. Teda len rínok, lebo začalo prša? a my sme utekali naspä? do čakárne.

Nastupujeme do vlaku, Nemci sa posadili za nás a nie k nám, takže nezachránili nič. Zato o dve zastávky ďalej nastúpila družina skautiek s gitarou a potom sa začala zábava. Kecali sme a hrali a 4 hodiny vo vlaku nám ubehli veľmi rýchlo. Vystupovali 1 zastávku pred Irkutskom, takže sme ani nemuseli moc komunikova? s našim chlapíkom a vodákom. Z toho vodáka sa vlastne nakoniec vykľul slušný klát, lebo si síce ľúbi popi?, ale inak je dos? dobrodruh. Už bol splavova? na Kamčatke, Aljaške a budúci rok možno pôjde na Zambezi. Že vraj nás zoberie, lebo sa mu páčime. Po tých 4-5 hodinách sa stále správa rovnako, teda akoby bol trochu opitý, takže zis?ujeme, že on je vo všeobecnosti veslá povaha a jazyk sa mu pletie normálne.

Spolu sme vystúpili v Irkutsku a chystali sa prenocova?. Išli pozrie? do „Kómnat óddycha“ , ale tam je to pre nás dos? drahé. Vonku leje a tak postavi? stan je vec nanajvýš zložitá. Ostávame teda v čakárni pre cestujúcich s lístkami. Chceli sme osta? sedie? v kreslách, ale vodák, že si máme vytiahnu? spacáky a zaľahnú?. On, že to vybaví napriek tomu, že sa tu spa? nesmie a policajti to prísne kontrolujú. My, že ešte nie a chceme sa ís? niekam najes?. Idú teda s nami aj oni a veci nám stráži ten chlapík z Bajkaľsku. OK. Pozývajú nás na šašlík pečený na ulici a zjedený tiež. Vonku je už tma, šak je aj 23:30 a to je jediná príčina, prečo sme ten šašlík zjedli. Boli sme dos? hladný a podľa toho ako chuti, musel vyzera? dos? zle. Aj drahý bol. Na stanici sme ešte išli na tie ruské ravioli, ktorých meno si nevieme zapamäta?. Boli dobré. Ešte čaj, buchta a spa?. Presvedči? ho, že niečo zaplatíme aj my sa ho nedalo. Tak zaliezame do spacákov a s prestávkami spíme až do rána. Prestávky boli preto, lebo sme si, pipíci, ľahli ku kanálu, kde upratovačky vylievajú vodu, keď umývajú dlážku. A že ju umývajú často! Tak raz za 2-3 hodiny. Chodili vylieva? vodu, čím na s vždy prebudili. No budili sme sa aj preto, lebo v čakárni bolo strašne teplo a tak sme sa potili ako kone.

Bajkal

Aby sme nerobili moc problémy vstávame o 7:0, kedy už policajti naznačili, že treba. Vodák si ide da? batoh do úschovne, lebo vlak im ide až večer a tak sa budú celý deň guľá? po meste. Ešte s nami idú do medzinárodnej kasy, lebo chceme zisti?, koľko stojí vlak Moskva – Bratislava. Trochu im tam blbne software a tak im hovoríme, že my počkáme, oni nech idú do mesta. Takže sa rozlúčime a my čakáme. Po drobných problémoch sa dozvedáme, že ten vlak stojí 2 300 , čo je asi o 20 USD viac ako som vtesnal do rozpočtu. Buď nepôjdem priamym vlakom Moskva – BA, ale viacerými miestnymi a medzinárodnými len málo, alebo obetujeme Bajkal. Samozrejme Bajkal neobetujeme a tak to ešte bude zaujímavé.

Tak teda po zistení tejto nepotešujúcej správy ideme na autobusovú stanicu, odkiaľ nám ide bus do Listvjanky. Stojí to 47 R. Máme ešte asi 5 hodín času a tak si ideme da? batoh do úschovne. Tá je však príšerne drahá, a tak sa rozhodneme vláči? batohy so sebou. Prešli sme si rínok, prehliadli tržnicu, kde sme na poschodí išli do cukrárne, kde sme riešili životne dôležité otázky o charakteroch niektorých ľudí. Zaujímavá a poučná debata. Odtiaľ sa pomaly vraciame spä? k autobusovej stanicu, kde sa posadíme na lavičku a čakáme náš autobus. Ja som si bol ešte raz preveri? svoje morálne hranice na staničnom záchode a potom už išiel bus.

Do Listvjanky prichádzame niečo po 16:00 a tak sme rýchlo chceli zisti? ako chodia lode. K nášmu rozčarovaniu väčšina lodí chodí len do konca augusta a teraz sa asi kvôli počasiu obmedzuje premávka na Boľšie Koty a Irkutsk. Zatiaľ nemáme mapu, takže neviem, kde sa jednotlivé miesta nachádzajú, takže nevieme kam pôjdeme. Avšak tu v Listvjanke žije jeden katolícky kňaz zo Slovenska a tak ho ideme na Marekov podnet pozrie?. Kostol nájdeme celkom poľahky a tak sa púš?ame do debaty o živote tu. Okrem neho tu sú ešte asi 4 rádové sestry, domáca pani a jeden seminarista. K tejto zostave pred 2 dňami pribudli tí 4 poliaci, ktorých sme stretli na stanici v Suchbátare. Kostol je len vo výstavbe a tak trochu pomáhajú s jeho dokončením. Majú na starosti chodník zo zámkovej dlažby, ale tá sa im moc nedarí. Je krivý a neporiadny. Preto profesionál Marek a jeho asistent ja rozoberáme chodník a Marek sa ujme úlohy stavbyvedúceho a stavia chodník. Ja sa len tak mocem a robím obrubníky a zakopávam a dohadzujem piesok tam, kam maestro povie. Čas a chodník postupujú a tak o 20:00 máme hotové asi 2 metre pekného chodníka. Pre dnešok končíme a ideme sa ubytova? do malej chalúpky blízko kostola, kde sú už nasáčkovaní tí poliaci. Je tu dos? tesno, ale v pohode.

Miloš, teda ten kňaz, navrhol spoločnú večeru a tak každý prináša do kuchyne to čo má. My makaróny a syr, poliaci špagety s omáčkou a oni dali 2 pekných omuľov .Tak sme teda urobili cestoviny s rybacím geblajzom. Bolo to fakt dos? dobré. Po tom ako sme dojedli sme my kecali s Milošom a poliaci s tými poľskými mníškami asi do 24:00. Potom sa oni odobrali na modlitby a my spa?.

Sobota 2.9.2000

Keďže sme minulú noc spali málo a divne, dnes zasa dospávame tak do 11:00. Vonku je zamračené a prší. No človeku to nepríde divné, keď vie, že štatistiky hovoria, že na Bajkale je 360 dní v roku zamračených a pršavých. Vstávame a ideme sa s Marekom pozrie? do prístavu ako a kam ti lode vlastne chodia. Niežeby sme to včera nezistili, ale pokladňa bola zavretá, lode boli podľa informácií pokazené a v podstate nám nikto nič podstatné nepovedal. Loď, ktorá mala ís? o 11:30 neprišla, takže sme sa zasa nič nedozvedeli. Pobehali sme aj obchody, aby sme zistili čo kde majú a kúpili si na trhu dvoch veľkých surových solených omuľov. Bola to sranda, lebo tá predavačka nám hovorila, aby sme ochutnali. Divné, nie? Až potom neskôr sme sa v Moskve dozvedeli, že takéto ryby, solené, ale surové sa jedia k vodke. Že vraj to potom nejako tlmí alkoholové opojenie.

Ale to sme teraz nevedeli a tak sme si tie rybky, pekne nasolené upiekli v chalúpke na panvici na oleji na liehovom variči. Paráda, natlačili sme sa jak šlak. Potom o 14:30 mala do prístavu prís? druhá loď a tak som zbehol pozrie? sa či prišla. Marek zatiaľ išiel pomáha? do kostola niečo robi?, lebo vonku pršalo a chodník sa robi? nedal. Zistil som, že vlastne chodí len jedna linka Irkutsk – Port Bajkal – Listvjanka – Boľšie Koty a spä?, aj to len 3x do týždňa. Nič moc. Vraciam sa spä? a v kostole pomáham aj ja. Keď tam niekedy pôjdete, všimnite si garniže. Tie sme pomáhali robi? aj my.

Keď sme o 17:30 skončili rozhodli sme sa ís? pozrie? len tak do prístavu na druhú stranu, kde sme ešte neboli. A ešte sme chceli ís? na čaj, ale tak niečo. Tak sme šli do končín, ktoré sme si pozreli len z autobusu a našli sme tam prístav s takými malými dvojmiestnymi člnkami na pedále. Dážď – nedážď vozíme sa v člnkoch po Bajkale. Po ceste spä? sme sa ešte zapadli do jednej krčmičky, kde sme chceli čaj. Ten nám však po objednaní, asi 20 minút nikto nenosil, a tak sme odišli do inej. Tam sme si dali kapučíno, lebo sme si vonku kúpili čokoládu a to sa k tomu hodí. Bolo super. Vrátili sme sa do chalúpky a išli pozrie? Miloša. Ten však bol v Irkutsku a tak že na neho počkáme. Varíme si teda čaj, popíjame a hrajeme šach. Vyhral som. Meníme hru a teraz hráme na gitare, kde som však opä? vyhrával ja. Asi o 24:00 prišiel Miloš, ale to je už neskoro na čokoľvek a tak ideme spa?.

Večer sme ešte riešili čo budeme robi? do piatku, kedy je vysviacka katedrály v Irkutsku na, ktorú sa zhromaždí veľa ľudí z „brandže“ a Marek sa tam tiež chce ís? pozrie?. Ja by som ešte chcel ís? pozrie? tie tunely na električkovej trati Port Bajkal – Sludjanka, ale to musíme najprv zisti? ako to chodí. Zajtra.

Nedeľa 3.9.2000

Ráno neprší, ba aj trochu slniečka je vidie?. Vstávame a sprchujeme sa v kostole. To je 6 x za ten čas čo sme na ceste. Ja potom idem do prístavu zisti? čo-to o tej električke a Marek ide s Poliakmi na omšu.

Zis?ujem nepriaznivé informácie a totiž, že chodí o 2:00 ráno z Port Bajkalu, takže aj keby sme ňou šli, nič neuvidíme. Rozhodujeme sa preto ís? pešo smerom na Boľšie Koty a vo štvrtok večer sa vráti? do Listvjanky. To preto, lebo si tu necháme nejaké veci, ktoré by sme museli zbytočne vláči? so sebou, ale aj preto, lebo v piatok ráno o 7:00 ide do Irkutska autobus. Marek je teda na omši a ja si sedím v chalúpke a dopisujem denník. Vybral som veci, ktoré nebudeme potrebova? a zbalil si ruksak na 3 dni čundru pri Bajkali. Vracia sa Marek, balíme a vyrážame. Po ceste ešte kupujeme nejaké veci na jedenie a už sme za Listvjankou a štveráme sa po pobreží po útesoch a skalách trčiacich nad vodou. Išli sme strašne pomaličky, lebo sme sa stále zastavovali na fotenie, vychutnávanie výhľadu a tak. Proste pohoda.

Po ceste sme ešte na veľkom kopci zazreli vysokú železnú vežu, na ktorú viedli schody a tak sme sa ju rozhodli preskúma?. Zhodili sme pod kopcom batohy a škriabali sa naň. Veža bola trochu vyššia ako sa zdala a treba poveda? aj staršia a hrdzavšia. Okrem toho chýbali prvé schody. Asi preto, aby tam ľudia neliezli. To však pre nás problém nie je a už stojíme na vrchu tej železnej konštrukcie a vychutnávame si pekný výhľad. Na vrchole je plošina z dosiek, na ktoré ľudia povyrývali, kedy tam boli. Posledný záznam sme našli z roku 1989. Hmmm …. Samozrejme sme dopísali, že my sme tu boli v 2000 a zliezli dolu.

Berieme ruksaky a po ceste ďalej nájdeme tú skupinu Poliakov, ktorí tu odvčera stanujú. Rozkladáme si stan aj my, varíme kolienka a spíme.